Historička umenia: Naši politici sa radi vezú na vlne folklorizmu, nebudujú tak občiansku spoločnosť

v knihe V tieni Tretej ríše ste sa venovali vzťahu ideológie a fotografie. Je to tak, že fotografia dokáže zachytávať ideologické stanoviská?

Pracovala som vtedy s archívom Slovenskej tlačovej kancelárie, kde sa nachádza asi 25-tisíc fotografií z obdobia slovenského štátu. Tie fotografie mapujú všetky oficiálne udalosti: od politických cez kultúrne až po športové. Nie sú tam však nijaké fotografie, ktoré by zachytávali negatívne stránky vtedajšej spoločnosti, hoci boli v spoločnosti prítomné.

to je zvláštne, nie?

Je to už raz tak, že každý autoritatívny režim ukazuje len pozitívne aspekty štátu. To je aj dôvod, prečo je do tých fotografií vložená aj ideológia, lebo už len samy podujatia reprezentovali oficiálne ideologické názory a postoje.

ma jednej fotografii je prezident Tiso obkolesený hlúčikom dievčat v krojoch. Je to typická črta nášho vizuálneho vnímania patriotizmu, alebo až nejaká historická vlastnosť našich politických elít, že využívajú folklór na svoje politické ciele?

Tu treba povedať dve veci: v období slovenského štátu vidiečania bežne chodili v ľudovom odeve, takže to bola prirodzená súčasť ich života. No pravda je aj to, že sa ľudový kroj vsúval i do mestských spoločenstiev, kde už kroj ako bežný odev prirodzený nebol. Skrátka, ľudia z vidieka boli zvážaní na oficiálne podujatia v mestách, čo bol zámer, ako posilniť národné pozície a príklon k regiónom.

takže sú v tom dve motivácie: jedna je národnostná, druhou je signál pre regióny, že my politici sme s vami.

Áno. Vnímam to tak, že ľudové umenie je autentickým vyjadrením lokálnej identity národa. Ak je človek v umení vzdelávaný viac, zahŕňa do svojej tvorby aj podnety zvonka, stáva sa multikultúrnejším. Ale ak má politik, a to aj súčasný, hovoriť o identite, tak je celkom jasné, že sa bude obracať k folklóru a ľudovému umeniu. Je to preňho prostriedok na bezproblémovú a nekonfliktnú komunikáciu so širokými vrstvami spoločnosti.