vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa u nás často nesprávne opisoval ako víťazstvo Sovietov. Aj keď sa skutočne dá hovoriť o vojenskom úspechu ZSSR, august 1968 predstavoval pre Moskvu a celý komunistický blok jednu obrovskú katastrofu. Bez väčšieho preháňania sa dá hovoriť o najväčšom strategickom prešľape Sovietskeho zväzu v celej studenej vojne. Brežnevovo rozhodnutie okupovať spriatelený socialistický štát malo za následok hlbokú dezilúziu medzi komunistickými, no aj ďalšími ľavicovými hnutiami na Západe, ktoré paradoxne v roku 1968 začali úspešne vychyľovať mnohé krajiny NATO svojím vytúženým revolučným smerom. ZSSR hrubým porušením medzinárodných zmlúv stratilo svoju kredibilitu. Bol to typický akt imperializmu, aký súdruhovia dovtedy považovali za príznačný výlučne pre kapitalistické krajiny.
Ak by sme chceli považovať násilné umŕtvenie „socializmu s ľudskou tvárou“ a zvrátenie reforiem Pražskej jari za víťazstvo Sovietskeho zväzu, tak len s prívlastkom Pyrrhovo. Geopolitická orientácia na Moskvu prestala byť po okupácii Československa príťažlivá aj pre najzarytejších ľavicových intelektuálov. August 1968 bol nielen politickou, ale aj ideologickou porážkou Sovietov.
revolučný rok
Len máloktorý rok v dejinách bol taký ikonický. Masové protesty, ktoré boli len dlho očakávaným vyvrcholením kontrakultúry 60. rokov, zachvátili prakticky celý západný svet a spoločnosť posunuli doľava. Vytvorili tak za štyri dekády studenej vojny najpríhodnejšiu (azda až „revolučnú“) situáciu pre expanziu Sovietov a ich komunistického režimu.
Spojené štáty boli turbulentnými udalosťami zasiahnuté oveľa viac, než sa dnes zdá. Problémy im spôsobovalo súčasne viacero príčin – najaktuálnejšia téma bola nepochybne vietnamská vojna. Ako reakcia na neslávne známu severovietnamskú ofenzívu Tet, ktorá naplno odhalila krutosť a nezmyselnosť celého tohto konfliktu, sa Spojenými štátmi šírila vlna mierových demonštrácií. Tá rýchlo naberala na sile a paralyzovala krajinu. Vojna si za štyri roky bojov začala vyberať medzi občanmi USA svoju daň. Protesty sa neniesli iba v duchu pacifizmu, požadovalo sa na nich aj vyriešenie sociálneho či rasového napätia, prítomný bol i feminizmus, práva sexuálnych menšín či liberalizácia omamných látok.
PROFIMEDIA
Špecifickým problémom bola otázka rasových vzťahov. Šesťdesiate roky aj napriek zásahom prezidenta Lyndona B. Johnsona neboli pre Afroameričanov vysnenou utópiou. Manifestom ich nespokojnosti bolo napríklad extrémne ľavicové zoskupenie Čierni panteri, ktoré sa stalo jedným zo symbolov roku 1968 – veľa inšpirácie pritom čerpalo z marxizmu-leninizmu a v tom čase populárneho maoizmu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.