počas uplynulého týždňa sme videli dve zvláštne reprízy slávneho Procházkovho tanca okolo mikrofónu v momente, keď mal pred druhým kolom prezidentských volieb podporiť Andreja Kisku. Nech už by vtedy povedal hocičo, reč tela ho prezrádzala úplne na kosť – Kisku podporiť z hĺbky duše nechcel a nakoniec ani nepodporil.
Ako prvý zopakoval niečo podobné minulý pondelok Béla Bugár. Na tlačovej konferencii síce oznámil, že Most-Híd bude trvať na predčasných voľbách alebo vystúpi z koalície, ale urobil to spôsobom, z ktorého na sto honov kričalo, že sa pokúsi to ešte nejako zvrátiť. Tri vety vyhlásenia republikovej rady zabalil do mnohých viet, ktoré vysielali úpenlivé signály k predsedovi vlády. A samo vyhlásenie bolo také, že tretia veta robila z prvých dvoch v podstate bezvýznamný úvod. Béla Bugár sa mýli, ak si myslí, že sme tú tretiu vetu nepočuli. Počuli sme ju a už vtedy sme tušili, čo asi znamená. Rovnako, ako sme tušili, že maximálna trvanlivosť statočnosti tých statočných z Mostu-Híd je dva až tri dni. To, čo sa stalo v stredu, keď sa Most-Híd rozhodol pre zotrvanie doterajšej koalície, preto nebolo až takým prekvapením. A nebola to vlastne ani zrada – bol to Most-Híd.
Mimochodom, Béla Bugár sa počas svojej dovolenky na Maldivách stretol s Mariánom Kočnerom. Komentoval to slovami, že náhoda je blbec. Nechcel tým náhodou povedať, že blbci sú všetci, ktorí vysvetleniu pomocou náhody uveria? Alebo že by sa na Maldivách občas diali aj veľké divy? Oveľa prirodzenejšie vysvetlenia sú takéto: buď sa tam naozaj stretli a niečo dohodli, alebo Kočnerovi úplne stačí Bugárovi sa ukázať, a ten už pochopí, čo to znamená.
„Z celého jeho nesmierne kŕčovitého snaženia kričalo najmä zúfalstvo.“
Ale vrcholné predstavenie, ktoré prezrádzalo oveľa viac, než prezradiť chcelo, predviedol Robert Fico. V momente, keď prestával byť premiérom tejto krajiny. To, že bude donútený podať demisiu do rúk Andreja Kisku, si zrejme nepripúšťal ani v najhoršom sne. Katastrofálnu, aj keď zďaleka nie definitívnu stratu moci prežíval hrozne ťažko. Zo všetkých síl sa preto snažil ukázať, že je stále pánom situácie, že v skutočnosti je Kiska ten, kto má byť nespokojný, že nový premiér je len bábka, ktorú on nemusí ani len pustiť k slovu. Ale z celého jeho nesmierne kŕčovitého snaženia kričalo najmä jedno – zúfalstvo. Snažil sa oklamať všetkých naokolo, snažil sa oklamať predovšetkým sám seba, ale v skutočnosti sa odhalil tak nefalšovane, až to takmer vzbudzovalo ľútosť.
Všetci tí, ktorí mali pri výmene premiérov v Prezidentskom paláci pocit, že Fico má naďalej všetko pevne v rukách, nedávali dobrý pozor. Fico zjavne cítil, že túto bitku nevyhral, že ju fatálne prehral. Vojna sa však ešte neskončila.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.