to, čo sa stalo pred sto rokmi v Petrohrade, nebola nijaká revolúcia. Nikto – a už vôbec nie ľud – nepovstal a nezvrhol ani cára, ani „buržoáznu moc“. Nešlo o nijaký triedny boj, bol to obyčajný vojenský prevrat, ktorý využil obdobie úplného rozkladu a nastolil bezbrehý teror. Historický 7. november (podľa v Rusku vtedy platného gregoriánskeho kalendára 25. október) sa niesol najmä v znamení tohto rozkladu. Teror bol tiež prítomný, ale zatiaľ len v obmedzenej forme vyčíňania ozbrojenej luzy.
február
Udalosti zo 7. novembra nie je možné pochopiť bez elementárnej znalosti predchádzajúceho vývoja, minimálne od marca 1917. Práve v marci (podľa gregoriánskeho kalendára vo februári) prebehla v Rusku skutočná revolúcia. Cársky režim (od roku 1905 bolo Rusko konštitučnou monarchiou) strácal vinou vojny a ťažkej zimy posledné zvyšky dôvery všetkých vrstiev spoločnosti. Centrum moci vyzeralo v skratke takto: na cára mala obrovský vplyv cárovná, na cárovnú mal ešte väčší vplyv pologramotný Rasputin. V decembri roku 1916 sa pokúsili niekoľkí vysoko postavení ruskí šľachtici zmeniť túto absurdnú konšteláciu vraždou Rasputina, nič tým však nedosiahli.
V marci 1917 vypukli v Petrohrade v podstate očakávané nepokoje, ľudia vyšli do ulíc, vojaci do nich začali strieľať, ale vzápätí sa vzbúrili proti vlastným veliteľom a pridali sa k demonštrantom. Masové protesty prerástli do naozajstného revolučného pohybu a cár Mikuláš II. po niekoľkých dňoch abdikoval. Urobil to však úplne nešťastne a nezákonne, keď korunu zveril nie právoplatnému následníkovi trónu, ktorým bol jeho trinásťročný syn, ale svojmu bratovi. Ten korunu neprijal, a tak zostalo Rusko bez cára, čo znamenalo totálny rozvrat v politickej štruktúre krajiny.
V Petrohrade vzniklo počas revolúcie podivné dvojvládie, predstavované jednak nepríliš funkčnou Dočasnou vládou a jednak vojensko-robotníckou radou (sovietom). Pre krajinu bojujúcu vo svetovej vojne to bola smrteľne nebezpečná situácia. Presne taká, akú sa podľa tajných plánov nemeckého generálneho štábu snažili vytvoriť nemeckí agenti vo všetkých krajinách, s ktorými boli vo vojne. Podľa veľkých Dejín Ruska 20. storočia zostavených pod vedením Andreja Zubova „sa Nemci spoliehali vo Veľkej Británii na írskeho sira Rogera Casementa, vo Francúzsku na Josepha Cailauxa a v Rusku na Lenina, nemecké peniaze vynaložené na tento účel si nakoniec zaslúžil jedine Lenin“.
Spoluprácu s nemeckou vládou ruskí boľševici vždy popierali. O jej reálnosti a obrovskom rozsahu však jasne svedčia dokumenty nemeckého ministerstva zahraničných vecí, ktoré sa dostali po 2. svetovej vojne do rúk západných spojencov. Jedným z prvých, ktorí tieto dokumenty podrobne študovali, bol česko-britský historik Zbyněk Zeman. Ten v roku 1964 oboznámil verejnosť so svojimi zisteniami prostredníctvom knihy Parvus Helphand – muž, ktorý financoval Lenina. Životopis socialistu a milionára Helphanda, ktorý zohral v dejinách ruskej revolúcie extrémne dôležitú úlohu, nie je beletriou, ale číta sa ako beletria.
MARY EVANS PICTURE LIBRARY/PROFIMEDIAPovstalci pália vo februári 1917 na policajné veliteľstvo v Petrohrade. Takzvaná Februárová revolúcia sa začala generálnym štrajkom. V dôsledku nepokojov abdikoval 15.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.