Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slováci nechcú žiť sami

.anton Vydra .témy

Sexuálne a partnerské správanie Slovákov sa od roku 1990 oproti minulosti začalo výraznejšie meniť. Môžu za to jednak zmeny v sociálnej politike, v ekonomike i v hodnotách, no aj sexuálna revolúcia a nové ponuky na partnerskom trhu.

Slováci nechcú žiť sami TINA PAUL/PROFIMEDIA Hviezdy seriálu Sex v meste Cynthia Nixon, Sarah Jessica Parker, Kim Cattrall a Kristin Davis. Napriek znižovaniu sobášnosti zostáva podľa prieskumov na Slovensku aj v USA manželstvo stále najvyššie ceneným typom vzťahu.

hovoriť o manželstve a rodine ako o trhovom správaní sa môže zdať nepatričné, ba až neúctivé. Je to však štandardný sociologický termín, vďaka ktorému sa dá lepšie sledovať, akým spôsobom vstupovali ľudia do manželstiev, partnerstiev a rodinných zväzkov v minulosti a ako do nich vstupujú dnes. Ako tento „trh“ vyzeral u nás?

manželstvo ako sociálna výhoda

Existuje viacero spôsobov, ako porovnať staršie a novšie formy partnerského a sexuálneho života. V slovenskom kontexte sú tieto formy viac-menej určené revolučnými zmenami v roku 1989. Keď sociológ Roman Džambazovič z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave hovorí o klasických vzorcoch partnerského života, vracia sa k 70. a 80. rokom 20. storočia. Tie nazýva „zlatou érou rodiny a manželstva“. Dôvody tohto pomenovania sú všeobecne známe a súvisia so sociálnou politikou komunistického režimu. Tomu vyhovoval tradičný typ manželskej rodiny, ktorý všemožne podporoval: od nízkych cien detského tovaru a školských potrieb cez mladomanželské pôžičky a daňové výhody až po lacné rodinné dovolenky. Džambazovič preto tvrdí, že rozhodnutie vstupovať do manželstva bolo vtedy celkom efektívne a racionálne. Navyše podľa neho v neslobodných rokoch predstavovala rodina jediné miesto sebarealizácie alebo úniku pred štátnou mocou. Alternatívne formy partnerstiev boli málo rozšírené a tolerovali sa minimálne.

Zatiaľ čo sa v západnej Európe v tom istom čase uplatňoval model vstupovania do vzťahu až po ekonomickom osamostatnení partnerov, u nás to nehralo veľkú rolu. Na Západe bolo bežné, že prvoradou bola sebestačnosť: mladý človek si našiel vlastné bývanie, zarábal si na seba a až potom sa rozhodol vstúpiť do záväzného partnerstva a priviesť na svet prvé dieťa. Znamenalo to, že k sobášom dochádzalo vo vyššom veku, bolo ich menej a takisto sa rodilo menej detí. U nás to bolo celkom inak: keďže boli sobáše sociálne výhodným krokom, uzatvárali sa v nižšom veku partnerov a obľúbeným modelom sa stali rodiny s dvoma deťmi. To šlo po ruke aj demografickej prognóze, ktorá predpokladá schopnosť prirodzeného zachovania obyvateľstva pri 2,1 dieťata na matku. 

„Aj u nás narastajú a budú narastať rozličné heterogamné partnerstvá, ktorých zmyslom nebýva iba budovanie rodiny, ale útočisko pred samotou.“

Až uzavretie manželstva a založenie rodiny otváralo cestu k osamostatneniu sa: prišli finančné výhody, pôžičky, vlastné bývanie, viac-menej konformný a nekonfliktný život podporovaný sociálnymi istotami a istotou zamestnania. Predmanželský a často nechránený sex bol neraz (hoci nie vždy zamýšľaným) spúšťačom alebo urýchľovačom tohto procesu, keďže otehotnenie sa riešilo takmer okamžitou svadbou bez ohľadu na to, ako dlho a ako vlastne sa dvojica poznala. Džambazovič pripomína, že v 80. rokoch vstupovalo do manželstiev až päťdesiat percent tehotných neviest.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite