popri odeve v nej dôležitú úlohu hrá módna fotografia. Hlavným rozprávačom jej slovenského príbehu je Karol Kállay.
Keď začiatkom roka 1956 Karol Kállay nastupoval na post fotografa vtedy jediného slovenského módneho magazínu Móda – textil, nemohol tušiť, že to bude aj rok konca najdrsnejšej etapy stalinizmu. Mohol si však všimnúť, že hysterická rétorika zameraná proti kozmopolitnej móde, rozumej, akejkoľvek móde z kapitalistického Západu, začala strácať naliehavosť.
Po budovateľskom móle sa už nepremávali iba ženy v pracovných oblekoch traktoristiek či sústružníčok a ideológovia vládnucej moci sem-tam láskavo pustili správu referujúcu o inej ako ľudovodemokratickej móde. Ale ambiciózneho experimentu, vymedziť podstatu nového človeka aj odevom, sa stále nevzdávali. Silnú argumentačnú bázu v tomto smere zabezpečovala okrem filmu a rozhlasu aj tlač. Propagandistickej úlohe sa nevyhla ani módna žurnalistika, časopisy o móde mali predovšetkým informovať o domácej odevnej produkcii, a prispievať tak k prácne budovanému obrazu o úspešnej a dokonale fungujúcej výrobe.
A ak zaostríme na fotografiu módy, jej propagačný status sa takmer vytratil, respektíve jej exkluzívnym klientom sa stal štát a ten si svoju výlučnosť poistil aj kafkovskou byrokraciou, šetrnosťou v zásobovaní technikou a materiálom a veľmi skúpym prísunom informácií o zahraničnom dianí. Letel najmä budovateľský pátos v strojenom ateliérovom prostredí a úporná snaha vykresliť každý detail socialistickorealistického odevu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.