Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Staroba ako za trest

.elena Akácsová .témy

Nikto nechce dožiť svoj život v zariadení, ktorého už samotný ľudový názov – starobinec – znie odpudivo. Ale ani korektný názov zariadenie pre seniorov ho nerobí o nič lákavejším. Aká je u nás situácia v starostlivosti o seniorov odkázaných na cudziu pomoc?

Elena Akácsová
Lucia Papčová: Z fotografickej série Starí rodičia, 2008.Lucia PapčováLucia Papčová: Z fotografickej série Starí rodičia, 2008.

kto už by chcel dobrovoľne dožiť svoj život vo väzení, keď nič zlé vo svojom živote nevykonal? V zariadení, kde sa všetky aspekty života odohrávajú na jednom mieste? Kde sú všetky aktivity presne naplánované, každá v určený čas prechádza do ďalšej a tento režim je riadený systémom jednoznačných pravidiel a skupinou zodpovedných osôb? Nikto, samozrejme. Pritom len na Slovensku je dnes takýchto ľudí 18-tisíc. Nie, nehovoríme o skutočnom väzení, ale o zariadeniach sociálnych služieb pre seniorov.

Takéto zariadenia prirovnal k väzniciam pred polstoročím sociológ Erving Goffman v knihe Asylums. Iste, za ten čas sa mnohé zmenilo k lepšiemu, dbá sa na dodržiavanie ľudských práv i ľudskej dôstojnosti klientov, ale ten samotný základný fakt omedzenia osobnej slobody, i keď s bohumilým cieľom – zabezpečiť základné životné potreby a bezpečnosť ľudí odkázaných na cudziu starostlivosť – ten sa dosť dobre zlepšiť nedá. Aj v zariadeniach s tým najvyšším komfortom a najmilším personálom na svete si jednoducho nemôže jeho obyvateľ robiť, čo chce, a na čo bol po celý život zvyknutý.

storočný starček cez okno

Pre seba chceme slobodu, ale pre svojich blízkych bezpečie. Často chceme pre nich veci, ktoré by sme sami rezolútne odmietli, lebo by narušovali našu autonómiu. Páčia sa nám síce príbehy rebelujúcich storočných starčekov, čo utiekli oknom, ale nepáčilo by sa nám, keby personál nechal z okna vyliezť aj nášho otca s ťažkou cukrovkou a Alzheimerom. Nechceme však ani, aby ho priviazali k posteli, zamrežovali okná a utlmili psychofarmakami.

„To je bežný prípad, že máme klienta, ktorý nie je zbavený svojprávnosti, ale je absolútne dezorientovaný a chce ísť von, za mamou do Košíc alebo domov, že zabudol vypnúť sporák,“ hovorí predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb v SR Milada Dobrotková, ktorá takéto situácie dôverne pozná z praxe v zariadení HESTIA. „Zamestnanci ho musia motivovať inak, snažiť sa myšlienku, ktorá sa mu zaháčkovala v pamäti, vyhovoriť. Preniesť jeho pozornosť inam. Viete čo, ešte teraz nechoďme von, dáme si puding, a potom sa pozrieme, či neprší. Dokolečka, dokola.“

Nemusí ísť vždy len o dezorientovaných pacientov, niekto si chce dať len svoj pohárik červeného poobede či zapáliť si cigaretu. „Fajčenie, to je dobrý príklad,“ reaguje Dobrotková, „pri ňom sa bijú dva zákony. Regionálny úrad verejného zdravotníctva vyžaduje, aby bola na dverách ceduľa, že v celom areáli sa nesmie fajčiť. Lenže Zákon o sociálnych službách hovorí, že človek tu musí mať také isté podmienky ako doma. Teda môže aj fajčiť. My mu nedovolíme fajčiť vnútri aj preto, že môže zaspať a podpáliť to tu. Ale snažíme sa fajčiarovi dať takú izbu, aby mohol vyjsť do záhrady a zapáliť si. Zamestnanci nemôžu fajčiť ani tam.“ Začali sme pri slobode, žiaľ, slovenskí seniori musia riešiť oveľa základnejšie problémy, ako je fajčiarsky kútik. Nedávna kauza s uhrádzaním plienok zdravotnou poisťovňou je len vrcholom toho ľadovca, na ktorý narazia v najväčšej núdzi.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite