celé stáročia ľudia hľadali miesto, kde sídli naša myseľ či duša. Mozog bol veľmi dlhý čas v ofsajdovej pozícii. Srdce lákalo pozornosť, keďže naše emócie ovplyvňujú jeho činnosť. Jablkom sváru medzi Platónom a jeho žiakom Aristotelom sa stalo hľadanie príbytku ľudskej inteligencie. Platón súhlasil s Hippokratom, tvrdiac, že intelektuálna a racionálna časť duše sídli v ľudskom mozgu. Avšak mozog sa stal lákavým objektom až o mnoho storočí neskôr. Koncom 19. storočia priniesli nové farbiace techniky do tmy poznania svetlé tóny. Každým dňom vedci objavovali nádherné štruktúry v mozgovom tkanive. Namiesto fotografií vznikali umelecké obrázky, ktoré zaznamenali všetko, čo odborníci objavili pod mikroskopom.

Ramon y Cajal a Camilo Golgi dodali statickým obrázkom dynamický rozmer. V tom okamihu získal mozog tretí rozmer. Carl Wernicke a Paul Broca identifikovali oblasti zodpovedné za naše kognitívne schopnosti, objavili v mozgu oblasti zodpovedné za spracovanie jazyka a reči. Aloiz Alzheimer a Oskar Fisher začali definovať ochorenia mozgu na základe chorobných zmien objavených pod mikroskopom. Elektrónová mikroskopia a elektrofyziológia odhalili spôsob komunikácie medzi nervovými bunkami. Na scénu vstúpili malé komunikačné molekuly – nervové prenášače. Pozitrónová emisná tomografia a funkčná magnetická rezonancia umožnili sledovať rozmanité aktivity v čase, jednotlivé oblasti mozgu začali prezrádzať svoje príbehy.

GRAPHICAARTIS/GETTY IMAGESĽudské myslenie. Schéma mozgu s oblasťami súvisiacimi so zmyslovými vnemami, predstavivosťou a intelektom na medirytine z polovice 17. storočia.

Kožné bunky sme preškolili na zárodočné bunky mozgu a v laboratórnych podmienkach začali vznikať minimozgy, ktoré prinášajú cenné informácie o komunikácii medzi jednotlivými členmi pestrotvarého orchestra. Špeciálne mikroskopické techniky nám umožňujú monitorovať správanie jednotlivých buniek v mozgu počas ich aktivity. Doslova sledujeme dianie na úrovni jednej bunky, ktorá je zodpovedná za učenie, pohyb či iné zručnosti, ktorými disponuje mozog experimentálnych zvierat.

Napriek dokonalým nástrojom, ktorými dnes disponujeme, zatiaľ stále nedokážeme pochopiť mozog v jeho rozmanitosti. Je nesmierne flexibilný a dokáže sa svojským spôsobom vysporiadať s mnohými problémami. Plastickosť mozgu je darom z nebies. Pri mozgovej mŕtvici dochádza k poškodeniu, ktoré môže viesť k strate reči. V čase núdze preberá iniciatívu druhá hemisféra. V okamihu, keď sa situácia zlepší, mozog sa vráti k svojmu pôvodnému nastaveniu. Ľudské neurodegeneračné ochorenia spôsobujú radikálny úbytok nervových buniek. Mozog dokáže tieto straty dlhé roky kompenzovať. Využíva alternatívne siete, ktoré dokáže preformátovať. Príkladov plastického pretvárania mozgového tkaniva je neúrekom a sú dôkazom, že mozog dokáže improvizovať.

Plastickosť mozgu je výnimočná v ranom veku, keď dieťa začína vnímať okolie a následne môže reagovať na prichádzajúce vnemy. Múdre národy učia svoje deti od útleho veku jazyky a ich pamäť trénujú náboženské knihy, ktorých obsah si musia postupne osvojiť. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako tmárstvo, je v skutočnosti dokonalý spôsob budovania sietí. Mozog je v tom čase ako špongia. V dospelosti si trénovaný mozog dokáže rýchlo osvojiť nové poznatky. Má k dispozície spletité funkčné siete, ktoré už len podľa potreby vylaďuje. Slovensko túto fázu vývoja dieťaťa veľmi zanedbáva. Vo výhode sú deti, ktorých rodičia investujú svoj čas a finančné prostriedky, aby detská mozgová špongia nasala dostatočné množstvo potrebných informácií.

Mozog má však aj svoju tienistú