slovenský hokej ťažil ešte dlho po rozdelení Československa z generácie, ktorá sa výrazne presadila v NHL. Hokejové pomery doma krivil Juraj Široký, ale keď sa zišla partia okolo Mira Šatana, Petra Bondru, Ľuba Višňovského, Žiga Pálffyho, Miša Handzuša, hviezdnej útočnej trojky z Trenčína Hossa – Demitra – Gáborík s obranou kvalitou Švehla – Chára, ostávali sme vo svetovej špičke – raz sme boli majstri sveta, raz štvrtí na olympiáde vo Vancouveri, boli aj iné medailové miesta, a takmer vždy sme hrali hokej, ktorý bavil. Hovorilo sa, že tí hráči vlastne nepotrebovali reprezentačného trénera, spôsob hry si tvorili sami (čo sa im často podarilo, ale občas aj vypomstilo).

Ale zlatá generácia postupne odchádzala a už nemala náhradu. Reprezentácia výkonnostne klesala, jej hra nebavila a keďže domáce politické elity nevyužili hokejové úspechy na systémové zmeny, výstavbu štadiónov a podporu mládeže, postupne sme klesali až k hranici zostupu do B kategórie. Bol to dôsledok sebeckého vedenia hokeja aj sebeckého vedenia štátu.

Vtedy sa stala prelomová vec. Generácia okolo Mira Šatana sa prihlásila o slovo, napriek volebným machináciám bývalého vedenia si vyvzdorovala férovú súťaž, vyhrala v nej a prevzala zodpovednosť za slovenský hokej. Reprezentačným trénerom sa stal Craig Ramsay (zaslúži si pomník v Sieni slávy), popri ňom začali rásť Vlado Országh, Peter Frühauf a Ján Lašák, liga dostala pravidlá, takže hráči prestali hrať bez výplat, a do celého hokeja, od mládeže po reprezentáciu, sa dostal pojem systém. Hra sa odvtedy zrýchlila, ale nie tým, že by prišli rýchlokorčuliari. Práve systém, v ktorom hráči vedeli svoje dva kroky dopredu, spôsobil, že hra reprezentácie začala znovu spôsobovať radosť.

BRUCE BENNETT/GETTY IMAGES18. február 2026, Miláno: Slovenskí hokejisti postúpili výhrou 6:2 nad Nemeckom do boja o medaily.

Všeličo z pôvodného sna zlatej generácie sa ešte nestalo. Stále je málo štadiónov pre mládež, dotiahnutá nie je myšlienka spojenia škôl s hokejom ani podpora zo strany štátu, žúp a miest, a ani domáca liga ešte nemá potrebnú kvalitu, takže priveľa mladých hráčov sa vyvíja v Česku či inde v zahraničí. Hokej reprezentácie sa už ale výrazne posunul. Tretie miesto na olympiáde v Pekingu bol úspech, ale to ešte všetkým tímom na turnaji chýbali hráči NHL. V Miláne však boli najlepší hráči sveta – štvrté miesto Slovenska je preto definitívnym potvrdením správnosti cesty, ktorá sa začala pred 10 rokmi.

Ale ešte nie sme v cieli. Turnaj totiž ukázal aj to, čo všetko ešte nášmu hokeju chýba. Na rozdiel od svetovej špičky máme zatiaľ len jedného rozdielového útočníka v rámci NHL a troch top obrancov. To sa v takomto turnaji nemôže neprejaviť – a semifinále s Amerikou a zápas o bronz s Fínskom to dokonale obnažili. Prísľubom sú nové talenty ako Dvorský či Honzek, veľa sa čaká aj od mladého Radivojeviča a ďalších juniorov, ale ešte to nie je na vyrovnané zápasy s veľmocami, aké hrala zlatá generácia vo Vancouveri. Ale posun zjavne nastal.

Problémom iného druhu je postoj vedenia nášho hokeja k hráčom, ktorí aj po ruskej agresii na Ukrajine