Normalizácia a talent spolu nikdy neladili. Ani nekladenie odporu v takých podmienkach neotvorí možnosť skutoĬnej sebarealizácii. Príbeh Karola Duchoňa ako človeka a umelca o tom vypovedá. Čítajme pozorne: tá doba sa totiž vracia.
Pasce, ktoré čakajú na talentovaného človeka v slobodnej spoločnosti, sú iné než tie totalitné, hoci v niečom sa prekrývajú. Film o Karolovi Duchoňovi ich – väčšinou v skratke – verne opisuje.
vo filme vystupujúci otec Karola Duchoňa je hrubý človek, ktorý svojho syna namiesto lásky uráža, podceňuje a mláti. Výsledkom je neistý mladý človek, trémista, ktorý potrebuje alkohol, aby odhalil talent, ktorý v ňom drieme. A výsledkom je aj neskoršia neschopnosť uniesť slávu a peniaze. Súdiť život Karola Duchoňa vrátane trápenia vlastnej rodiny je ľahké. Ale príkry súd znamená prehliadnuť, čo k onomu životu viedlo.
Ďalšie dve pasce pred neho postavil neslobodný režim. Karol Duchoň začal spievať v dobe všadeprítomného nevkusu, ktorý určovali netalentovaní „aparátčici“ normalizačného režimu. Odrážalo sa to vo všetkom okolo neho. Také boli obaly tovaru, výklady obchodov a celé centrá našich miest a také bolo aj jeho oblečenie, kulisy za ním, spôsoby televízneho snímania a, samozrejme, aj texty jeho piesní. To všetko bolo odrazom podpriemeru, ktorý v 70. rokoch ovládal Československo. Samozrejme, spevák mohol mnohé texty či vystúpenia odmietnuť, to by ale musel mať v sebe vybudované niečo, o čo by sa v takej chvíli oprel. To sme však späť pri jeho rodine a dospievaní.
FOTO NATAŠA BOŠKOVÁ/CONTINENTAL FILMVladislav Plevčík v hlavnej úlohe životopisného filmu Petra Bebjaka Duchoň. Príbeh z čias normalizácie, ktorý rezonuje aj v súčasnosti.
Druhá pasca režimu spočívala v jeho brutalite. Žijeme dobu, v ktorej sa režim pred rokom 1989 plazivo
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
