v noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská Varšavskej zmluvy vkročili na územie Československa, a tým zastavili snahy o budovanie „socializmu s ľudskou tvárou“, tzv. Pražskú jar. Jedným z iniciátorov invázie, ktorú propaganda zvykla nazývať bratskou pomocou, bol Władysław Gomułka, prvý tajomník Poľskej zjednotenej robotníckej strany. A to znamenalo, že sa na nej zúčastnilo aj ľudové Poľské vojsko.
Poľskí vojaci, ako sa neskôr ukázalo, boli v porovnaní so sovietskymi kolegami miernejšími okupantmi. Ich povesť však utrpela po udalosti v Jičíne, kde 7. septembra opitý vojak Stefan Dorna zastrelil dvoch Čechov a niekoľko ďalších osôb (vrátane kolegov z vojska) zranil.
ako Poliaci protestovali
Prekvapivo sa dodnes traduje mýtus, že Poliaci masovo podporovali inváziu. To však nie je pravda. Práve naopak, väčšina poľského obyvateľstva, respektíve aspoň tí, ktorí vyjadrovali samozrejme, post factum, svoj názor, boli proti invázii. Mnoho osôb ju prijalo s pobúrením, dokonca ju považovali za hanbu. Samozrejme, len niekoľko z nich sa rozhodlo pre konkrétne skutky.
To súviselo aj s faktom, že poľská spoločnosť, najmä mládež, študenti, bola brutálne spacifikovaná počas protestov v marci toho istého roka. Možno však legitímne tvrdiť, že v auguste 1968 deklarované, čisto propagandistické priateľstvo nahradila skutočná, nevynútená, ba priam zakázaná solidarita.
„Teatrálnejším a menej bezpečným spôsobom bolo kladenie kvetov k československému veľvyslanectvu a kultúrnemu stredisku vo Varšave.“
Poliaci protestovali proti invázii a prejavovali solidaritu s Čechmi a Slovákmi (v Poľsku, ale aj v zahraničí, i na území samotného Československa) rozlične. Najznámejším a najtragickejším príkladom bolo gesto Ryszarda Siwieca, ktorý sa upálil 8. septembra 1968 počas dožinkovej slávnosti na varšavskom Štadióne desaťročia. Zomrel o štyri dni neskôr v nemocnici.
Ďalšie protesty boli už menej dramatické. Najčastejšie sa okrem tzv. nepriateľských ústnych prejavov objavovali letáky a nápisy na uliciach poľských miest. Čo je zaujímavé, letákov aj nápisov bolo oproti marcovým udalostiam zaznamenaných dvojnásobne viac. Veľkolepým, ale pomerne bezpečným gestom bolo odovzdávanie straníckych knižiek a vystupovanie z Poľskej zjednotenej robotníckej strany.
Teatrálnejším a menej bezpečným spôsobom bolo kladenie kvetov (najčastejšie bielych a červených klinčekov s modrými stuhami) k československému veľvyslanectvu a kultúrnemu stredisku vo Varšave. Niekoľkokrát tiež padla výzva – hoci neúspešná – na zorganizovanie demonštrácie proti invázii.
GRZEGORZ MAJCHRZAK/IPNNajčastejšie sa okrem tzv. nepriateľských ústnych prejavov objavovali letáky a nápisy na uliciach poľských miest.
Vyskytli sa však aj radikálnejšie formy protestov. Napríklad zhodenie pamätnej tabule vyhotovenej na počesť Lenina z Rysov, najvyššieho vrchu poľských Tatier. To mali na svedomí Wojciech Majda a Stefan Niesiołowski, aktivisti nelegálnej organizácie Hnutie (poľ. Ruch). V meste Kętrzyn zas niekto hodil petardu do zasadačky Okresného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany. A vo Vroclave na cintoríne sovietskych vojakov niekto namaľoval hákové kríže na stĺpy troch vstupných brán aj na tank, ktorý tam stál.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.