tma nie je nadvláda tieňov, ale absencia svetla. Metafora tmy alebo temnoty sa kultúrne spája s nepoznaním – v negatívnom aj pozitívnom zmysle. Boli časy, keď niektoré gnostické hnutia (manichejci) snívali o tomto svete ako o bojisku svetla a tmy, ducha a hmoty. Túžili, samozrejme, stáť na strane svetla, lebo uverili tomu, že vedia, čo to znamená: stačilo vraj iba potierať všetko hmotné a telesné. A bolo to, paradoxne, kresťanstvo, ktoré zdvihlo svoj hlas proti tejto degradácii tela na vec v područí temnoty a volalo po svete, v ktorom má rovnaké miesto telo i duch. 

No bolo to takisto kresťanstvo, ktoré prinieslo nový, pozitívny obraz temnoty v mystike: taký človek si uvedomoval, že čím vyššie vystupuje, preniká do tým väčšej temnoty v poznávaní Boha, ktorého nijaké z našich slov nedokáže opísať, a teda ani objasniť. Tma ako výsledok oslepujúceho svetla je tu najvyšším stupňom poznania, učenej nevedomosti, je to extáza mystickej múdrosti.