nie, nemám tu na mysli nijaké morálne víťazstvá, ktoré pripisujeme aj porazeným, keď chceme zvýrazniť ich čisté hodnoty a férové činy oproti zákerným ťahom súpera, ktorý vďaka tomu zvíťazil. Zaujíma má iný obraz vyhrávania. 

Francúzsky historik Michel Pastoureau vo svojej krásnej knihe o dejinách symbolov v kultúre stredovekého Západu píše o tom, s akou obľubou hrávali stredovekí ľudia šachy. Pravidlá si však menili podľa vzájomných dohôd. Najvtipnejšie na tom bolo, že mat kráľovi nebol finálnym ťahom hry, lebo „zajať alebo zabiť, hoci aj symbolicky, protivníkovho kráľa sa pokladalo za čosi podlé, zbabelé a dokonca smiešne“. A tak sa prehrávajúci partner v hre so svojím kráľom s kráľovskou nonšalantnosťou presunul o dve-tri políčka vedľa a hralo sa ďalej. Prepánakráľa – zhrozí sa šachový svet!