tých prvých rovno strieľali, tí druhí dostali zväčša doživotie, ťažký žalár alebo nútené práce, takže to netrvalo zas až tak dlho a my ostatní sme dostali 10 – 15 rokov, podľa previnenia. Moja chyba, vtedy to vyzeralo, že stojím na správnej strane.

Píše sa rok 2044, v lete budem mať sedemdesiat a stále sa vlastne teším z toho, že tie jadrové hríby na horizonte som predsa len nevidel. Boli ľudia, čo hovorili, že sa to malo risknúť, ale ja stále neviem. Už som zmierený s víziou svojho vlastného konca, už ho podvedome nelokalizujem kamsi do vzdialenej budúcnosti, ale do tej blízkej, aj tak je to vlastne dobré, boli časy, keď smrť bola podstatne bližšie.