ján zo Salisbury, žiak Petra Abélarda a neskôr tajomník Thomasa Becketta, nás vo svojom spise Metalogicus z roku 1159 informuje o obľúbenom prirovnaní Bernarda zo Chartres, ktoré sa už dnes stalo – na jeho škodu – iba ošúchanou floskulou. Podľa Bernarda sme ako trpaslíci na pleciach obrov, a to, že vidíme viac a ďalej, nie je vecou nášho ostrejšieho zraku alebo vyššej postavy, ale je to vďaka mohutnosti našich gigantických predchodcov, ktorí nás nesú a svojou veľkosťou dvíhajú nahor.

Bernard nepovedal, že nás tí obri z minulosti presahujú, zatieňujú, umenšujú alebo robia smiešnym zrnkom v okolitej púšti. Kdeže! Povedal, že nás dvíhajú, pozdvihujú. Tak je to vždy, keď sme v kontakte s ľuďmi, ktorí sú veľkí svojím myslením a životom. Možno taký trpaslík ostal aj naďalej trpaslíkom, no nie s pocitmi menejcennosti a ničotnosti. Spoznal svoju hodnotu: je trpaslíkom, ktorému bolo dané vidieť viac a ďalej, než videli obri pred ním. Vďaka nim.