v roku 1943 napísal Dominik Tatarka novelu Panna zázračnica a v nej vykreslil éterickú dievčinu Anabellu ako múzu umelcov. Anabella so svojimi „svitnými sivými očami“ nechodila medzi ľuďmi po zemi; ona sa nad ňou vznášala: „Nadniesla sa zo zeme, vzniesla sa na gauč, prešla po ňom bosá k stene medzi nich. Upreli na ňu pohľady, ako sa tak razom ocitla bosá na ich nebi.“ Bolo úplne jedno, či bola Anabella živá alebo mŕtva, vymyslená alebo reálna, dôležité bolo, že vábila, priťahovala pozornosť, ticho sa usmievala a v Tristanovom ateliéri, keď ju ten ticho pozoroval, splynula s priestorom a vecami: „Nasiakol ňou najprv pokrovec, atlasová látka, potom, sotva sa nazdal, všetko.“

Vždy mi pri čítaní týchto opisov zíde na um Gradiva Wilhelma Jensena zo začiatku 20. storočia a jeho očarenie bosou nohou tajomnej Rimanky, kráčajúcej ulicami Pompejí, ktorú sa hlavný protagonista tohto románu pokúsil vrátiť do života a odlepiť tak od starobylého kamenného reliéfu. Reliéf na jednej strane Gradivu väznil, na druhej strane sa však jej chodidlo dokázalo vymaniť z ukrutného zajatia obrazu a akoby sa chystalo vzniesť sa ponad zem. Jensen napíše, že v Gradivinej tvári sa zračil „nonšalantný pokoj“. Sigmund Freud si neskôr zaumienil preskúmať na Jensenovi tému bludov a snov, ktoré polapili jeho spisovateľskú dušu.