sám je ten muž, ktorý nie vlastnou vinou prišiel o prácu a rozpadla sa mu rodina, lebo ktosi mu, jednoducho, nikdy nedôveroval a on ostal trčať v priestore ako prst v plote, akoby sa ocitol na pomedzí sveta ešte živých a sveta už nepotrebných.

Sama je matka (slobodná? vydatá? ovdovená?), ktorej spoločnosť robí iba jej dieťa, čo sa prebúdza aj trikrát za noc – ešte dlho nebude poznať uvoľnenie v spoločnosti iných dospelých ľudí, ešte dlho bude obetovať seba dieťaťu, až kým zo seba nevyčerpá aj posledné zvyšky emocionálnych štiav.

Sám je herec, ktorý dnes večer dohral svoj part, zožal aplauz, opätoval obdivné a adorujúce pohľady mužov a žien, a teraz sedí v kresle vlastnej obývačky, upiera svoj pohľad na bielu stenu, na ktorej visí akýsi obraz, ktorý mu už dávno nič nehovorí. A tak mu iba v tichosti zatlieska. Herec obrazu.

„Sám je niekto vonku alebo vnútri, sám je niekto cez deň, sám je aj v noci – a v noci je sám dvakrát.“

Samo je dieťa, ktoré celý deň nepočulo takmer nič iné, než hádku svojich rodičov, ktorých spája už len ono tenučké vlákenko spolužitia, ktoré sa ako zázrakom stále nepretrhlo, a dieťa sa len ticho, veľmi ticho modlí, aby ešte vydržalo, ešte deň, ešte hodinu, ešte.

Sami sú tí dvaja, ktorí dnes spolu vtipkovali v kaviarni a preberali veľa rutinných tém od politiky až po politiku. A keď si večer ľahli do postele, nenapadlo im nič lepšie, než si v mobile pozrieť správy, aby vedeli, čo sa deje. Nevšimli si, čo sa deje v nich – ostal len ten nástojčivý pocit osamelosti.