posledné mesiace som sa naozaj venoval najrozličnejším hmotám: rôzne typy omietok, lepidlá, potery, hydroizolácie, tmely, dlažby, kovy, drevo, polystyrény, nátery. Niektoré omietky sú hustejšie, iné redšie, niekde treba použiť takúto hmotu, inde zas inakšiu. Popritom všetkom treba mať, samozrejme, poruke veľa nástrojov: uhlovú brúsku, rôzne kotúče, vŕtačku, píly, špachtle, hladidlá, zveráky a kadečo ďalšie. Tu treba spraviť niečo s elektrinou, tam zasa s vodovodným potrubím. A toho všetkého sa chytá ľudská ruka.

 Ruka vie byť veľakrát neskúsená a nemotorná, no dokáže byť aj celkom „motorná“, keď si navykne na potrebný tlak pri uťahovaní alebo odnímaní vodovodného predĺženia, na hrubú silu pri rozbíjaní betónu, na jemný pohyb pri finálnom omietaní, na váhu hmôt, ktoré treba preniesť vo vedrách raz tu, raz tam, na priam neviditeľný posun pri vyrovnávaní či letmý dotyk spájkovačky. Sú to stovky, ba možno tisíce úplne odlišných pohybov. V ruke sa aktivujú svaly, ktoré človek bežne nepoužíva. Myslím na tieto veci teraz, nie vtedy, keď hladidlom nanášam lepidlo na stenu, aby som naň postupne prikladal obklad. Vtedy je môj myšlienkový svet úplne ponorený do práce ruky, do hmôt, vodováh, dodržaných línií, do odtušenej sily úderu gumeného kladiva. Obklad na stene rastie, rezačka a brúska sú v neustálej pohotovosti. Muskulatúra ruky je v ohromnej dynamike striedania pohybov a tlakov a napätí a... odpočinkov.