dňa 15. júna sme všetci upierali oči na pojednávanie, ktoré je pre nás mnohých tak osobné. Bola som celý deň nesvoja, bála som sa o spravodlivosť. Neviem sa totiž dočkať finálneho rozsudku pre tých, čo si objednali vraždu Jána a Martiny, ale cesta k nemu je azda ešte dôležitejšia. 

Nemám patent na pravdu tridsaťtisícstranového spisu len na základe môjho želania. Robiť si závery, neodborné, emotívne, to by nikomu nepomohlo. No aj napriek tomu ostala po rozsudku Špecializovaného súdu v Pezinku pachuť nedostatočnosti a podcenenia toho, aký kľúčový je tento prípad pre Slovensko. Zdalo sa, že sudcovia neuniesli zodpovednosť, ktorá sa na ich plecia preniesla z námestí. Oni mali byť tí, ktorí zaručia, aby túžba po spravodlivosti, po ktorej volali ľudia v celej krajine, mala nádej prežiť. Neviem, či z nezodpovednosti, alebo jednoduchej ľudskej chyby bol ich rozsudok sklamaním. Nie preto, že označil Kočnera so Zsuzsovou za nevinných, ale preto, lebo sme tomuto rozhodnutiu logicky nerozumeli. Rovnakou katastrofou by bolo odsúdenie tejto dvojice bez racionálneho vysvetlenia a jasných dôkazov.