Tri roky bez Jána a Martiny. Rok, odkedy vedie Slovensko Igor Matovič. No našťastie nielen on. Rok s pandémiou. A k tomu malé osobné mementá, akým je rok od posledného teplého čaju na návšteve u Kuciakovcov v Štiavniku.

Pri minulotýždňovej tlačovej porade dvoch političiek zo SaS človek ľahko uverí, že sa premiérov populistický hejt šíri koalíciou ako vírus. Diskusia, ktorú vyvolala, však osvietila ďalšie problémy, ktoré s peniazmi z Európy máme.

8:40, prvý zoom. Slovenčina. Prestávka. Rýchlo chytajú telefón a hrajú sa. Iní hľadajú ovládač na xbox. Mama ho skryla, lebo dnes po dlhých dňoch odišla do roboty. Tam však mení sústredenú prácu za prosíkavé telefonáty svojich detí aspoň o jednu hru.

Prezidentka bola vo Vatikáne a s gráciou tam odprezentovala Slovensko. Myslím si, že návšteva bola viac symbolom, ako len strohou diplomaciou.

Žilinka však nie je najlepšou voľbou, ale kompromisom.

Tohoročný 17. november nastavil Slovensku kruté zrkadlo. Na pochopenie celého obrazu by som vyzdvihla tri veci, ktoré sa v utorok diali. Námestia zaplavila veľká skupina ľudí, ktorí neslušne a hlasno nesúhlasili s vládou. Fedora Gála a Petra Zajaca, teda symboly Novembra, títo protestujúci opľuli na ulici. Ale viacerí ľudia v mestách po Slovensku sa po dlhšom čase spojili, aby toto nebolo jediné, čo uvidia. Zachránilo to odkaz Nežnej?

To sú správy, pri ktorých jasáme, zatiaľ čo iným steká po chrbte studený pot. To, za čím slovenské námestia roky volali, sa deje. Ľudia v uliciach vždy rešpektovali právny štát, a teraz vidíme, že spravodlivosť v ňom môže fungovať aj pre ľudí ako Gašpar či Bödör.

Príbeh Kalvárie ukazuje, že ak sa chce, vieme im vrátiť zašlú slávu.

Tento týždeň Slovensko zasiahla spŕška dokumentov. Desiatky strán sa pasujú do roly tých, ktoré zmenia našu krajinu.

Príbeh Kalvárie ukazuje, že ak sa chce, vieme im vrátiť zašlú slávu.