maurice Merleau-Ponty sa raz vyjadril, že zmysel knihy nie je prvotne daný tým, že by nám kniha komunikovala nejaké myšlienky. Jej zmysel spočíva v tom, že v nej a vlastne aj ňou samou autor vykonáva akt obmeny spôsobov hovorenia a rozprávania, prípadne literárnych foriem a žánrov. Inými slovami, zmysel knihy nie je ani tak v tom, o čom je, ale ako je napísaná. Tu sa skrýva uholný kameň otázky písania.

Väčšina literatúry sa obšmieta okolo tých istých tém. Celé roky, stáročia a tisícročia nás zaujímajú príbehy skladané na rovnaké námety. A ak sú skĺbením lásky a smrti, vtedy sú pre nás čitateľsky najpútavejšie. Najdôležitejšie, čo musí autor k tejto schéme dodať, je spôsob, akým takýto príbeh vyrozpráva. 

 

To neznamená, že by neoriginálny autor, prípadne čistý grafoman nemohol zaujať pozornosť svojho publika. Môže. Použije udičku šteklivých, výbušných, až na zvracanie omieľaných tém – a hotovo. A hotový je aj čitateľ-rybička; hneď visí na háčiku a už aj trepoce – nie chvostom vo vode či v rybárovej sieti, ale na sociálnych sieťach trepoce kdejaké nezmysly k téme, ktorá ho na ne náhle a zas vyprovokovala. Pozor: nespôsobil to text, iba tá prudko toxická téma.