môžeme sa prevážať z bodu A do bodu B vo vykúrených autách, unikať mrazivej realite, môžeme pracovať na tridsiatom piatom poschodí za neotvoriteľnými oknami, dýchajúc cirkulujúci vzduch. Môžeme vnímať problémy a radosti sveta len cez displej mobilu, lajkovať, hejtovať, komentovať, áno, to všetko môžeme. Nie je to ilegálne ani nemorálne, je to dokonca úplne normálne a väčšinové. No zatvárame sa. Pred všetkým a všetkými.
Keby nám cez tú škáru v starých drevených oknách občas prenikol na kríže ľadový prievan, možno by sme si pomysleli, ako je asi teraz ľuďom bez domova. Keby sme sa neprevážali v pohodlných autách, zrejme by sme vedeli, ako sa žije ľuďom, ktorí musia všade pešo. Áno, aj takí sú. Takí, ktorí nemajú ani na MHD. Azda by sme stretli podobné duše s podobnými osudmi a vnútornými rozbrojmi, ako sú tie naše, akurát zaodetých v nemoderných podedených veciach, prípadne by sme spoznali nové modely z čínskych trhovísk, videli im ovísať párajúce sa nitky na švoch a zatekajúci posolený cestný maglajz do sieťoviny v kvázi nike teniskách. Možno by nám potom napadlo nevyhodiť minuloročné topánky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.