keď som vošiel po sviatkoch do Vladovej izby, plakal. Vidieť slziť muža, to ma vždy vyvedie z miery. Šesťdesiatdvaročný chlap po niekoľkých infarktoch s mizerným dôchodkom, na ktorého exmanželka a deti dávno zabudli. Nie, nejde o človeka, čo si za to „môže sám“. Nikdy nepil, nebral drogy, negembloval. Vždy poctivo pracoval, bol slušný. Mal len smolu. Po rozvode mu vypovedalo srdce a po liečeniach sa už oňho nik nepostaral. Ani nechcel. Byť niekomu na ťarchu, to sa vraj radšej hodí pod vlak. Najskôr skončil u kamaráta, potom v záhradnej chatke. Z tej ho po roku vykopli. Nasledovala už len ulica, kým nám ho jedno ráno nedoviezla sanitka. Je to jeden z tých typov ľudí, ktorí sú až príliš dobrí pre tento svet.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.