Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Objektívom Terezy Nvotovej: Znie to, akoby sme boli odsúdení na záhubu

.tereza Nvotová .stĺpčeky .objektívom Terezy Nvotovej

„Kokos, to už bolo fakt príliš, toho dvadsiateho prvého. Celý fejsbúk som mal zaplavený tým výročím okupácie. Každý to musel riešiť,“ povedal mi pohoršene mladý absolvent medzinárodných vzťahov.

Objektívom Terezy Nvotovej: Znie to, akoby sme boli odsúdení na záhubu Natália Ložeková / natalialozekova.sk

spýtala som sa ho teda, či by sa radšej pozeral na obrázky niečieho obeda, alebo lezúceho dieťaťa alebo mačky. „Nie, len mi príde, že to trochu preháňali.“

Jeho slová mi zostali znieť v hlave ako vŕtačka, ktorá vás zobudí skoro ráno, keď susedia vŕtajú presne do tej steny, pri ktorej spíte. Chcete znova zaspať, potlačiť ten zvuk, no nejde to. Musíte vstať a začať niečo robiť, inak vás porazí. 

Udalosť, ktorá zničila život celej jednej generácii našich starých rodičov, vyhnala do emigrácie tisíce, počas celého pobytu okupačných vojsk u nás zabila vyše 400 ľudí a zlomila chrbtovú kosť Československu. Národná trauma, z ktorej sa dodnes spamätávame – niekedy, bohužiaľ, pod vplyvom štokholmského syndrómu, keď sme ešte aj vďační svojim bývalým trýzniteľom – je pre moju generáciu miléniálov out?

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite