1. Že to bolo brutálne potlačenie suverenity štátu. Sovieti vojensky obsadili našu krajinu dôvodiac, že socializmus bol v nej ohrozený. Demokratizačný vývoj by sa naozaj nebol dal zastaviť, takže sovietsky komunizmus inváziou skutočne „zachránil“ svoje postavenie na východe, no vojenským násilím už navždy stratil sympatie západných ľavicových strán. A v roku 1989 sa nadobro zrútil. 
2. Že v prvých dňoch augustovej invázie sovietski vojaci nezmyselne zabili viacerých občanov v Česku aj na Slovensku. Na tieto nevinné obete nesmieme nikdy zabudnúť. O „Pražskej jari“ sa organizujú konferencie, často polemické, no obete na životoch zostanú navždy nespochybniteľné. Ony budú najviac symbolizovať zápas za slobodu a demokraciu. 
3. Že to odhalilo naše postoje. Pozrime sa na dvadsať rokov života po invázii. Spomínam si na predstaviteľov tajnej cirkvi na Slovensku. „Ideme ďalej!“ znel povel. Nastala len ďalšia perióda života cirkvi v dejinách. Vlado Jukl a Silvo Krčméry, ktorí nosili v srdci myšlienku evanjelizácie Ruska, položartom hovorili: „Keďže my nemôžeme cestovať do Ruska, aby sme tam evanjelizovali, tak Rusi museli prísť k nám.“ Do sovietskych kasární sa potom cez ploty prehadzovali ruské biblie. 

„Päťdesiate výročie augusta 1968 je o pamäti, sebareflexii a odkaze.“

Je tiež zrejmé, že väčšina ľudí neprijala ruskú inváziu, ale stiahli sa a v rôznej miere sa prispôsobili, aby mohli oni a ich rodiny ako-tak žiť. Iní chladnokrvne pokračovali vo svojej kariére, aj pre nich nastala len iná perióda ich sebarealizácie. 

Problém nastal, keď komunizmus padol a každý, už na slobode, mal pokračovať vo svojej životnej línii. Vyvstala kľúčová otázka: Aké naše životné postoje obstoja v každej dobe?

Päťdesiate výročie augusta 1968 je o pamäti, sebareflexii a odkaze. Nielen pre historikov a politikov – pre každého z nás.