Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Resoty očami Michala Oláha: Dôstojne odísť

.michal Oláh .stĺpčeky

Posledné týždne nás smola a smrť navštevujú častejšie. Udalosti posledných dní v našej komunite, keď sme sa náhle lúčili s mladým priateľom, i skúsenosť posledných mesiacov nás priviedli na myšlienku pomáhať osamelým ľuďom pri poslednej rozlúčke.

Resoty očami Michala Oláha: Dôstojne odísť Natália Ložeková / natalialozekova.sk

keď zomrie osamelý človek, zvyčajne sa obrad nekoná. Je to spoločný pohreb viacerých zosnulých naraz „bez účasti verejnosti“. Ani neviem, ako niečo také vyzerá. Po smrti opusteného človeka zisťujeme najskôr, či by ho mohol pochovať niekto z rodiny. Niekedy sa to premení na šancu pre pozostalých vnútorne sa zmieriť s mŕtvym príbuzným, čo sa za života nestihlo. Má to význam aspoň pre tých, ktorí tu zostali. Inokedy v telefóne počujeme, že sa ich smrť bývalého manžela, brata či strýka vlastne netýka. 

Nesúdime, chápeme. Cez spálené mosty sa ťažko vracia. Sú radi, že sa to tým konečne skončilo. Vtedy nazriem do skrine so starými oblekmi, odhadnem veľkosť saka a nohavíc a vezmem ich do pohrebnej služby Marianum. Košeľu s kravatou tiež. Je zvláštne vyberať oblek pre mŕtveho. Myslím pritom vždy na to, do čoho takto raz oblečú mňa. Tým sa to pre nebožtíka končí, viac už preňho urobiť nevieme. No a takto to nechceme.

„Najcennejšia pomoc je vždy tá bez peňazí.“

Radi by sme iniciovali čosi celkom nové: vytvorme neformálnu skupinu dobrovoľníkov, ktorí by boli ochotní chodiť na pohreby opustených ľudí. Stačilo by doniesť kytičku a spomienkou či modlitbou pomôcť týmto ľuďom dôstojne odísť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite