Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .stĺpčeky .priama reč Lucie Piussi

Môj muž stál na trávniku pred panelákom so psom a vyzeral skrúšený. Krátko predtým som mu s nadšením oznámila, že by sme si mohli zobrať opustené rómske dieťa, lebo sú ich plné domovy a nikto ich nechce.

Priama reč Lucie Piussi Natália Ložeková / natalialozekova.sk

pozrel sa na mňa tak, akoby som sa načisto zbláznila, zobral psa a šiel von. Dívala som sa naňho z okna a zdalo sa mi, že odkedy spolu žijeme a máme dieťa, nikdy nevyzeral taký zbitý. Má to so mnou ťažké, pomyslela som si, vysmrkala sa a bola odhodlaná na to zabudnúť. 

Keď som sa k tej téme po pár dňoch vrátila, povedal: „Rómske-nerómske, to je jedno. Ide o to, že nám tu majú behať nejaké cudzie gény.“ „Cudzie gény?!“ Skoro som omdlela. „A čo som ja tebe a čo si ty mne? Že cudzie gény!“ Vzdychala som ešte pri umývaní riadu. Bola som sklamaná. Každé ráno som vstávala s tým, že to je naozaj šialený nápad. Máme vydarené dieťa. Načo si pokaziť život s niekým, o kom ani nevieme, čo sa v ňom skrýva? Ale počas dňa sa tá predstava vracala a žila pestrofarebným životom. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite