zajakávala sa. Plač ju niekoľkokrát zradil. „Taký šikovný chlapec a oni ho dali na špeciálnu školu.“ Vyzbierali sa slová na vetu a slzy na povodeň. To bolo prvýkrát, keď som sa dozvedel, aký špinavý biznis je diagnostika detí na Slovensku.
Naša prvá rómska vysokoškoláčka, dnes fyzioterapeutka, spomína: „Do škôlky som nechodila, ale mama sa chodila pýtať, čo ma treba naučiť a venovala sa mi doma. Prvého septembra som prišla do školy ako všetky deti. Nás Rómov postavili do radu. Do jedného radu tých, čo chodili do materskej školy, a do druhého radu nás ostatných. Spísali si naše mená a oznámili našim mamám, že nastupujeme na špeciálnu školu. Moja mama sa na druhý deň išla hádať za riaditeľom. Vyhádala si, že ostanem na základke, ale ostatní kamaráti skončili v špeciálnej.“
Začal som zisťovať a snoriť. Dieťa sa diagnostikuje len raz. Pred nástupom do školy. To je jeho definitívny status. Na celý život. Diagnostické centrum napĺňalo špeciálnu školu. A to za každú cenu. Na jednu učiteľku potrebovali nazbierať aspoň sedem žiakov, aby sa otvorila trieda, inak musia prepúšťať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.