o smrti a jej všadeprítomnosti písali, samozrejme, mnohí. Napríklad Jean-Paul Sartre tvrdil, že sme „bytím k smrti“ a že len život žitý s vedomím vlastnej smrteľnosti môže byť autentický. Pred Sartrom tu však boli mnohé iné, najmä náboženské tradície, ktoré sa myšlienke smrti nevyhýbali. Nielenže sa jej nevyhýbali, ale – pre niekoho možno paradoxne – chápali ju ako spôsob, ako žiť život duchovne naplno.

Jednu z týchto tradícií som zažil len pár dní pred spomínaným pohrebom, keď som v Ríme navštívil kapucínsku kryptu. (Kapucíni ako odnož františkánov vznikli práve v Ríme v roku 1529.) Táto krypta pozostáva zo šiestich malých miestností pripomínajúcich jaskyne. Nejde  len o klasickú kryptu pod kostolom, aké ste už možno niekedy navštívili. Sú to zrejme jedny z najzvláštnejších priestorov, aké možno vidieť – všetko v nich vrátane stien a stropov je totiž vyzdobené kosťami zosnulých kapucínskych mníchov. Múzeum uvádza, že je tu pochovaných približne 3 700 kapucínov. Toto miesto navštívili aj takí autori ako Markíz de Sade či Mark Twain a na oboch hlboko zapôsobilo. Prečo sú teda títo mnísi takí „morbídni“?