a premýšľam, či to nie je niečo, čo sa tu už veľmi dávno historicky vžilo, že môže prísť nečakaný útok zhora, a preto je lepšie sa už predbežne rozptýliť a hlavne rozdeliť, aby keď sa stane cieľom jeden, ostatní mali o niečo väčšiu šancu.
Nemyslím to tak, že by nás po storočia ohrozovali drony. Ale nečakané útoky zhora, to zase áno. Tie nám hrozili a hrozia stále aj dnes v spoločenskej rovine. A my sme si zvykli, že čo je hore, to nám hrozí. A už to máme za celý ten čas tak v krvi, že to robíme automaticky – aj keď nič nehrozí, aj tak sa rozdelíme, lebo akonáhle ide o nás osobne, chceme mať svoju cestu, svoju bránu, svoje čosi isté v rukách... Niekedy už ani nevieme prečo, ale chceme! Sme krajina, v ktorej sa aj také včelárske združenie v Malej Vieske skôr rozštiepi na včelárske združenie Lipa na hornom konci a včelárske združenie Studňa na dolnom konci.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.