prvý je asi pochopiteľný, stále nosím látkovú vreckovku, nosím ju v ľavom zadnom vrecku, ak mám nohavice s vreckami, ak nie, tak si ju tak napoly zakašem za pás. Nosím ju takto od škôlky, použijem ju, keď ju treba použiť, a potom vyperiem a vyžehlím, a použijem znova. Veľa takýchto vreckoviek som rozdal, ale to patrí k veci, látkové vreckovky sa nevracajú.

Toto môže byť prežité, ale zdá sa mi to viac-menej milé a považujem to za estetickú záležitosť, takže som vlastne rád starou školou. Podobne rád som starou školou, pretože píšem atramentovým perom. Nie úplne najdrahším, ale je krásne, akurát mám problém s pijakom, oficiálne je to, myslím, sací papier a už to nie je samozrejmá súčasť písaniek a zošitov, ale treba to relatívne komplikovane zháňať, čo sa mi podarilo, kúpil som celý balík, takže máme niekoľkogeneračnú zásobu. Stará škola, ok, v poriadku. Ten tretí symptóm je ale vskutku zarážajúci, som starou školou preto, lebo stále používam mobilný telefón v súlade s jeho primárnym určením – a teda telefonujem a podobne očakávam, že mi bude zatelefonované.