Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.pravidelná dávka: Transcendentno v tvári druhého

.jakub Betinský .stĺpčeky .spoločnosť

V roku 1882 zomrel Boh. Je to rok vydania knihy Radostná veda od Friedricha Nietzscheho.

.pravidelná dávka: Transcendentno v tvári druhého

v jej slávnom odseku 125 sa nám prihovára postava blázna (či pomätenca), ktorý na svitaní hľadá Boha a následne zástupu zhromaždených, po teatrálnom rozbití lampáša, ohlasuje jeho smrť: „Boh je mŕtvy! Boh zostáva mŕtvy. A my sme ho zabili! Čím sa utešíme, my vrahovia všetkých vrahov?“

Ak by sme sprítomnili tieto slová na divadelnom javisku, ako by zneli? Triumfálne a radostne? Alebo by boli plné hrôzy, beznádeje, strachu? Súčasný anglický filozof John Cottingham sa nazdáva, že sám Nietzsche nebral tieto slová na ľahkú a radostnú váhu. Vyhlásiť Boha za mŕtveho znamená nielen stratu Boha, ale aj stratu človeka – stratu niečoho ľudského – a čo človek stráca, je istý referenčný bod, ktorý bol mimo neho. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite