bendžo (v origináli sa píše banjo) ma sprevádza od čias dospievania. Je pre mňa trochu späté s českým prostredím. To preto, lebo tam bolo vždy viac hudobníkov, ktorí na tom nástroji hrali, a keďže hrali dobre, tak sa im podarilo presláviť tento u nás trochu nezvyklý nástroj širšiemu publiku. 

Nezvyklý preto, lebo to nie je salónny nástroj, nemá ušľachtilý zvuk. Je taký škrabotavý, kovový, vŕzgavý, a možno aj preto neexistuje pre tento nástroj bohatá literatúra, ak ho porovnáme napríklad s klavírom, husľami alebo s gitarou. A pritom história tohto nástroja vraj siaha až do staroveku. Vylúdiť z bendža akademický, ušľachtilý tón nie je ľahké, a preto sú potom ľudia, ktorým sa to podarí, tak trochu mimo konkurencie.