a stoja za ňou ľudia, aspoň niektorí z nich, ktorí pôsobia relatívne civilizovane. Asi si umývajú zuby a dodržiavajú telesnú hygienu, aj jesť príborom dokážu, možno pečené kurča nie, ale inak sú to nekultúrni barbari. Dotýka sa to viacerých naprieč politickým spektrom, pevne verím, že nie väčšiny, hoci to tak celkom nevyzerá.
Inak by kultúra nebola tradične tou poslednou, čo ich zaujíma, a prvou, čo potrebujú riešiť, keď sa dostanú k moci. Pritom platí, že ak sme kdesi silní, aj vzhľadom na potenciálny globálny podpis na svete, silní navzdory našim politickým elitám a vlastne i navzdory prostému ľudu, tak práve na ihrisku kultúry, pokojne aj v užšom slova zmysle, teda tam, kde naši umelci vytvárajú umelecké diela.
Maliari maľujú, spisovatelia píšu, hudobníci komponujú, filmári filmujú, divadelníci robia divadlo a tak ďalej. Nie preto, že by sa nevedeli uživiť inak, ale napriek tomu. Ľudia, ktorí potrebujú tvoriť a tvoria, lebo je to ich bytostná súčasť, podstatne dôležitejšia ako to, či budú mať ako zaplatiť účty. Toto primitívny, prízemný barbar nedokáže pochopiť, a tak útočí tým najhrubším spôsobom, s ambíciou kultúru zničiť. Lebo to posledné, čo tyran potrebuje, je kultúrny národ. Máme to pred očami, deje sa to práve teraz. Národnou kultúrou sa zaštiťujú ľudia, ktorí sa rozhodli byť jej arbitrami, hoci by pohoreli aj v tom najbanálnejšom bulvárnom teste o nej. Nečítajú, nechodia do kina ani do divadla, do galérie už vôbec nie. Sú tak zúfalo nekompetentní, že ľudí na druhej strane, ktorí kultúrou skutočne žijú, to môže privádzať až do zúfalstva. Ich ambícia je pritom absurdná, chcú kultúru regulovať a ovládnuť, lebo o tej, ktorá existuje, nič nevedia, a takú, akú by chceli, im nikto robiť nebude. Zato sa bude kradnúť a predovšetkým sa bude parazitovať. Vo veľkom a veľkohubo. Kultúru to však nepoloží, robia ju totiž ľudia, pre ktorých je takou prirodzenosťou ako pre nich nekultúrnosť.