nedávno som počul takéto historické ukotvenie ich rozdielnosti, ktoré sa vracia do 18. storočia. Hlavnou postavou je ženevský filozof Jean-Jacques Rousseau a za všetko môže jeho súťaživosť. V roku 1754 sa druhýkrát zapojil do esejistickej súťaže organizovanej Dijonskou univerzitou a súťažiaci mali teraz odpovedať na otázku: „Aký je pôvod nerovnosti medzi ľuďmi a schvaľuje ju prirodzený zákon?“ Aj keď Rousseau vtedy nevyhral, v roku 1755 vychádza jeho esej O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi (v slovenskom preklade z 2010). 

Jej základnou tézou je pozorovanie, že človek je prirodzene dobrý. V tzv. prirodzenom stave, teda kým sa stal súčasťou väčších spoločenstiev a civilizácií, bol človek akoby „vznešeným divochom“ – tvorom samotárskym, ale nie zlým, a ako píše Rousseau, mal „vrodený odpor vidieť, ako ostatní jeho druhu trpia“.