všetci ho hrali, všetci ho vedia a všetko už o ňom počuli. V každom bare, v každej krčme a v každej domácnosti. Aj v takej, kde sa deti počas zápasu radšej idú hrať s telefónom do detskej. Radšej nebudú pri tom, aby počúvali pripitého fanúšika s rovesníkmi búchať do stola a používať anatomické prívlastky. Prečo zdôrazňujem, že „na Slovensku“? Dnes už nie je problém preletieť si len tak letmo aj zahraničné médiá. Málokomu vo svete hokej tak trhá pečeň ako Slovákom. Existujú tu sťažnosti. Vraj o hokeji treba teraz písať viac, treba o ňom viac hovoriť, treba ho viac ukazovať v televízore... V pohode, skúsme to.

Neodvážim sa púšťať do odborných debát, hoc som mal kedysi dávno tú česť, byť žiakom Pána Pedagóga (oboje čítajte s veľkým P) Jána Filca. Rôznych expertov tu máme dosť. Takže hokej ako šport môžeme rozoberať len spoločensky, geograficky, politicky, alebo tak nejako. Tak ako to vedia všetci tí z krčmy. Hneď na úvod si spravodlivo povedzme, že hokej sa (naozaj dobre) hrá na severe Ameriky, v Škandinávii, v strednej Európe a v zamrznutých exsovietskych končinách. To je všetko. Zvyšok sveta ten šport možno matne registruje. 

„Viete si predstaviť, že by sa počas MS vo futbale hrala Liga majstrov? Že by sa neprerušila nemecká, anglická, španielska, talianska, francúzska liga?“

Lenže majstrovstvá sveta by mali mať najlepších hráčov sveta. Ale sú bez nich. Bez majstrov. Ak to dáme do detailu: na MS vo Fínsku a Lotyšsku nehrali tí najlepší hokejisti. A pravidelne nehráva na MS špička z najlepších súťaží na svete.