clay začal boxovať ako 12-ročný. Stalo sa to po tom, čo mu ukradli bicykel a mladík si to chcel so zlodejom vydiskutovať ručne. Privolaný policajt a zhodou okolnosti tréner boxu mu poradil, že by sa mal najprv naučiť boxovať. Nevedno, či zlodej svoj čin oľutoval, v každom prípade ním prispel k zrodu športovej legendy. Clay absolvoval prvý súťažný zápas v roku 1954 a svoju amatérsku kariéru zavŕšil o 6 rokov neskôr zlatou olympijskou medailou z Ríma. V jednom z neskorších rozhovorov povedal, že medailu po návrate domov zahodil do rieky. Od zlosti, pretože ho odmietli obslúžiť v reštaurácii „len pre bielych“. V tej reštaurácii ho naozaj odmietli, ale medailu v skutočnosti stratil. Novú mu dali počas olympiády v Atlante v roku 1996, kde zapaľoval olympijský oheň. Koľko ďalších trofejí stratil/zahodil, dostupné zdroje neuvádzajú. 

Jeho štýl boxovania bol nezvyčajný a na súperov mohol pôsobiť provokačne až ponižujúco. Ruky totiž nedržal skrčené pred sebou, aby sa mohol kryť pred prípadnými údermi súpera, ale voľne pozdĺž tela. Spoliehal sa na rýchle nohy a ešte rýchlejšie reflexy. Prvý profesionálny zápas vyhral v roku 1960 a jeho súper bol v civilnom zamestnaní policajný veliteľ (titulok v Hlavných správach by znel: čierny moslim surovo zbil policajta). Nasledovalo rekordných 19 víťazstiev v rade bez prerušenia. Nič na tom nemení ani fakt, že v niektorých to bolo tesne alebo so šťastím. Počas toho obdobia si osvojil spôsob, ako k tvrdým úderom pridať pár šťavnatých slovných provokácií či už pred alebo počas zápasu. Svojich súperov často urážal alebo zosmiešňoval – všetko ako súčasť taktického psychologického boja.