Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Esej: Otázka ľudskej prirodzenosti

.tomáš Zálešák .spoločnosť .esej

Stav, v ktorom sa dnes slobodné politické zriadenie opätovne ocitá pod tlakom najrôznejších pochybných alternatív, nás núti znova sa zamýšľať nad niektorými základnými podmienkami našej politickej existencie.

Esej: Otázka ľudskej prirodzenosti WIKIMEDIA COMMONS Raffael: Aténska škola, 1511. Medzi svetom ideí a svetom hmatateľným diskutujú uprostred Platón a Aristoteles.

keď pátrame po povahe týchto podmienok, skôr či neskôr prídeme do kontaktu s otázkou miesta človeka v prírode, a teda aj so starým problémom uchopenia toho, čo sa zvyklo nazývať ľudskou prirodzenosťou.

Na tento problém narážame v pozadí najrôznejších aktuálnych politických či ideologických sporov. Aspoň pokiaľ sa nenecháme zviesť ich povrchnosťou a sprofanovaným jazykom. Pokrivené chápanie a skazený jazyk (oboje spolu nevyhnutne súvisí) sa prejavujú u vulgárnych davov aj u intelektuálnych elít. Vrátiť sa v takejto situácii k premýšľaniu o základných pojmoch nie je zbytočný luxus ani intelektuálna zábavka. Je to nevyhnutnosť. Nie náhodou nájdeme snahy o premýšľanie o základoch v dobách veľkých kríz, nie v dobách pohody a prosperity.

Žiadny z týchto pokusov nemožno použiť ako technický manuál. To by znamenalo, že naše problémy za nás vyriešili už dávno iní. Naše dnešné problémy musíme riešiť my. Je však na nás, či to budeme robiť ako poučené a kultivované bytosti, alebo ako novodobí barbari, ktorí si musia dejiny opakovať po tom, čo nimi opovrhli.

medzi prirodzeným a umelým

Zmienka o technickom manuále je tu dôležitá. Reč bude o protiklade pojmov „prirodzeného“ a „umelého“, medzi prírodou a výsledkami našej uvedomelej činnosti, teda v jazyku starých Grékov: fysis a techné. A ako si stručne ukážeme, táto jednoduchá podvojnosť je nedostatočná na uchopenie ľudského údelu všeobecne a politiky zvlášť.

Z našej krátkej reflexie by malo tiež vyplynúť, že ani politika nie je technológia; a ak aj nejaké prvky „technológie“ obsahuje, nie je možné ju takto zredukovať: ani na technológiu získavania či výkonu moci, ani na technológiu občianskeho dialógu, ani na technológiu budovania inštitúcií. Tieto veci sa skrátka vymykajú rámcu technického manuálu. A ak sa ich tam pokúšame dodatočne vtesnať, ohrozujeme tým – last but not least – našu vlastnú slobodu aj morálku.

Protiklad medzi prirodzenými danosťami a umelými artefaktmi je prítomný v klasickej filozofii od začiatku. Čo však chápať pod prirodzeným?

Ak si vzdelaný Grék zacestoval do vzdialenejších končín známeho sveta (čo nebolo také bežné ani také ľahké ako dnes), mohol sa na vlastnej skúsenosti presvedčiť napríklad o tom, že oheň páli v Grécku rovnako ako v Egypte alebo Perzii. Odlišnosť je však zrejmá v charaktere inštitúcií, zvykov, spôsobe vládnutia alebo náboženstve. Znamená to, že zvyky alebo inštitúcie sú umelým výtvorom? No pár topánok, kuchynské náradie či stavbárske dosky nie sú predmetom zbožnej úcty, nepokladajú sa za posvätne nedotknuteľné ani za zdroje a ochrancov vlastnej národnej existencie. Sú podriadené ľuďom, nie ľudia nim.

Je tu teda niečo, čo je síce vo svojich podobách variabilné a v istom zmysle to možno označiť za výsledok ľudskej činnosti, a predsa to nie je vecou svojvôle, nenakladá sa s tým ako s obyčajným, vymeniteľným nástrojom. (So zákonmi, ktoré zanechal Sparte Lykurgos, akiste nemožno nakladať ako s párom topánok alebo varechou.)

Popri podvojnosti fysis a techné tu vystupuje nová podvojnosť: medzi fysis a nomos, medzi prirodzenými faktami a normami ľudského správania. K nomos, zákonu, by sme mohli pridať aj ethos – preložme to ako obyčaj, zvyk, mrav – dnešnou rečou by sme mohli hovoriť napríklad o kultúrnych vzorcoch.

Medzi takéto produkty môžeme zaradiť aj zdedenú reč – logos. Ale logos znamená aj rozum, rozumný zmysel. Pravidlá rozumu nie sú svojvoľné, nemôžeme ich kriviť či odkladať podľa momentálnej nálady. Pravidlá logiky nemôžu byť iné pre Gréka a iné pre Peržana. Majú teda zákony, inštitúcie, mravy atď. univerzálny základ? Sú ľudským výtvorom, dielom prírody alebo ešte niečím iným?

prirodzenosť ako ideál

V 18. storočí vyjadril tento paradox Montesquieu, keď na začiatku pojednania O duchu zákonov konštatoval:

„Zákony sú v najširšom zmysle nutné vzťahy, ktoré vyplývajú z prirodzenosti vecí. (...) Jednotlivé rozumné bytosti môžu mať zákony, ktoré si stanovili, majú však aj zákony, ktoré si samy nestanovili. (...) Skôr než boli ustanovené zákony, existovali možné vzťahy spravodlivosti. Povedať, že neexistuje nič spravodlivého ani nespravodlivého, len to, čo prikazujú či zakazujú pozitívne zákony, znamená tvrdiť, že kým sme nenakreslili kruh, neboli všetky jeho polomery rovnaké.“

Montesquieu tu už musel zápasiť so zmenami v chápaní, ktoré priniesla raná modernita. (Téza o nezmyselnosti popierania existencie princípov spravodlivosti pred vyhlásením zákonov mala byť v rukopise narážkou na Hobbesa, zmienku o ňom však autor pre vydanie vyškrtol.) Než sa teda dostaneme k moderným pokusom o riešenie problému, vráťme sa ešte na chvíľu ku klasikom.

Súčasťou klasickej filozofie založenej Sokratom bola snaha ukázať, že zákony aj politická obec majú napriek všetkej variabilite svojich konkrétnych podôb prirodzený základ, svoju fysis. A fysis politickej obce je fysis človeka. Obec je človek „písaný akoby väčšími písmenami“, hovorí Sokrates v Platónovom dialógu Ústava. Podľa Aristotela existuje politická obec „na základe prirodzenosti“ (tón fysei). Človek je svojou prirodzenosťou „živočích politický“ – aj preto, že je na rozdiel od ostatných stádových zvierat nadaný rozumom a rečou. Politická obec je teda prirodzená, pretože je ľudská, a ako taká je – či mala by byť – rozumná. 

Vo svojej schopnosti rozumu sa človek dotýka božských vecí. Je to norma ukazujúca na to, čo človeka presahuje. Prirodzenosť je zároveň to, čo tú ktorú vec alebo bytosť robí tým, čím je. Je to jej neodcudziteľná a nemenná vlastnosť, bez ktorej tá-ktorá vec prestáva byť sebou. Na základe prirodzenosti si vec možno predstaviť v dokonalej podobe, bez rôznych nehôd, deformácií a nedokonalostí jej konkrétnych podôb. Keď toto zohľadníme, neprekvapí nás, že prirodzená obec pre Platóna je obec ideálna.

Keď následne Aristoteles zostavuje porovnávaciu typológiu existujúcich politických zriadení, ich lepšia alebo horšia kvalita sa rovná miere, do akej sa svojej prirodzenosti približujú alebo vzďaľujú. Prirodzenosti sa možno odcudziť, no len na vlastné útraty. Preto aj správanie človeka, ktorý sa ocitne mimo obce, dostáva patologické rysy. „Príroda“ podľa Aristotela „nerobí nič bezúčelne“; a teda človek je „na základe svojej prirodzenosti určený pre život v obci, a ten, kto od prirodzenosti a nie iba náhodou žije mimo obce, je alebo zlý, alebo lepší než človek (...), lebo taký človek je svojou prirodzenosťou zároveň chtivý vojny, pretože je ako osamelý kamienok v hre.“

nástup modernity

Výrok, že príroda nerobí nič bezúčelne, ukazuje na Aristotelovo chápanie prírodnej vedy, ktoré moderná doba odmietla. To je tiež súčasťou posunu od klasického k modernému nazeraniu na ľudský údel; a tento posun zákonite mení aj východiská pre politickú teóriu.

Klasickí politickí filozofi neštudovali obec z pohľadu odosobneného, nezaujatého pozorovateľa, ale ako jej členovia, hoci kriticky naladení, a teda – ako Sokrates – v napätí či prípadnom konflikte s oficiálnou mocou. Oddelenie politickej „praxe“ a „teórie“ pre nich nemalo ten význam ako pre moderných politológov. A z tých istých dôvodov nevytvorili ani žiadny umelý, „odborný“ politologický žargón. Pojmy, ktoré používali, boli bežné a intuitívne zrozumiteľné. Neusilovali sa o ich náhradu, ale o ich vyjasnenie v kritickom porozumení. Neboli ani „historicisti“ v modernom poňatí. Pravda pre nich nebola historicky podmienená. Usilovali sa o vyslovovanie téz, ktoré by platili pre všetkých a vždy. Aj o politických systémoch.

„Jeden extrém sa nedá vyvážiť opačným, pokiaľ je ich podstata rovnaká.“

Moderná politická teória si je vedomá svojho miesta v histórii. A pokladá sa za jej vrchol, prekonanie, za nositeľa epochálneho obratu. Hľadá kvázi-archimedovský pevný bod, z ktorého je možné študovať politický systém ako kvázi-prírodný súbor faktov a kauzálnych vzťahov. A aj ním hýbať.

Chápanie pojmov sa posúva. Politická veda sa na jednej strane snaží priblížiť prírodnej vede a pracovať tomu zodpovedajúcimi systematickými metódami. „Príroda“ sa tu však ako pojem dostáva do konfliktu s chápaním spoločenskej a politickej existencie človeka. Politický systém a „štát“ (opäť nový pojem) sa stotožňujú s bojom proti prirodzeným obmedzeniam ľudskej prirodzenosti možností, s bojom o ovládnutie prírody. Zdá sa, že ľudskú prirodzenosť možno v súlade s touto potrebou tvarovať oveľa viac, než sa predošlá doba domnievala. Jej východiskový stav však nevyhovuje, a preto na to treba ísť okľukou. Naďalej sa nemá vychádzať z toho, ako by sa mal človek správať či aký by mal byť, ale aký aktuálne je a správa sa. A ako vieme: „človek“ zväčša nie je ani filozof, ani svätec; a to je len začiatok.

To síce nebolo nič neznáme ani antickým ani stredovekým kresťanským mysliteľom. Kresťanské učenie o hriechu síce hovorí niečo o skazenej prirodzenosti, ale určenie človeka k tomu, čo ho prevyšuje, v tomto prípade k spáse návratom k Bohu, zostalo základom pre uvažovanie o jeho údele.

Isté chápanie tohto určenia – akokoľvek zvrátené – však viedlo k náboženským vojnám so škandalózne nekresťanskými následkami. A moderný štát má byť prostriedkom na potlačenie náboženského konfliktu. To bol aj názor Thomasa Hobbesa. A ako poznamenal iný raný priekopník moderného štátnictva, kardinál Richelieu: „Človek má nesmrteľnú dušu a neskôr môže byť spasený; ale štát nie je nesmrteľný a bude spasený v tomto čase alebo nikdy.“ 

Z toho môže vyplývať, že nová politika sa nemá riadiť náboženskými, ale svetskými cieľmi. Politická teória naďalej nemá byť zakotvená v nedosiahnuteľných ideáloch, ale v novom realizme dosiahnuteľného – vychádzajúc z človeka takého, aký je. Vynikajúce cnosti sú vzácne a neradno sa na ne spoliehať. Na primordiálne pudy sa dá spoľahnúť vždy. Má to byť nízky, ale stabilný základ v protiklade k vysokému, no vratkému ideálu antického a stredovekého politického myslenia. Základ zaručene platného – pretože vedeckého – manuálu na hladko fungujúcu spoločnosť bez nepredvídateľných nástrah.

koniec modernity?

Zo spätného pohľadu má modernita za sebou dlhý príbeh. Za ten čas sa ukázali medze ponúkaných riešení aj slepé uličky. Príkladov a súvislostí je nepreberne veľa. Spomeňme na záver aspoň niektoré.

Vláda filozofov sa odmietla ako nedosiahnuteľný sen, to však ešte neurobí filozofa z davu, ani to nezadováži múdrosť pre jeho vodcov. Filozofia už nenastavuje zrkadlo reálnej politike. Vystriedala ju ideológia. A niekdajšiu „teologickú zášť“ nahradil boj svetských dogiem. 

Redukcia človeka na jeho biologickú alebo hrubo materiálnu podstatu neurobila ľudí rovnými. A odkedy sa moderná politická veda odstrihla od svojich filozofických aj kresťanských základov, hľadanie náhrady nakoniec vyústilo do náuk o nejakom druhu nadčloveka – s univerzálnym nárokom na svetovládu, no nie univerzálnou presvedčivosťou. A v rôznych verziách: koncipovaných napríklad na rasovo-biologickom základe alebo na základe síl a vzťahov materiálnej produkcie. Niektoré dôsledky netreba zvlášť predstavovať.

A nakoniec: vyhlasovanie nových ideálov – už nie ako námetov pre filozofické rozpravy ani ako predmetu náboženskej viery, ale ako vedecky uskutočniteľných v reálnom svete – má svoj opačný extrém: náuky o tom, že vôbec nič univerzálne neplatí, že všetko je len historicky podmienené, že neexistujú žiadne absolútne platné východiská – pravda, vždy až na jednu výnimku: presvedčenie toho-ktorého skvelého intelektuála, ktorý to objavil. A k tomuto radikálnemu relativizmu patria aj vyhlásenia o tom, že nič také ako ľudská prirodzenosť neexistuje. Človek je vraj len to, čo sám zo seba v dejinách urobí. To ale môže byť všeličo, všakže?

otázka nanovo

Zdá sa, že jeden extrém sa nedá vyvážiť opačným, pokiaľ je ich podstata rovnaká. Problémy sa nám vracajú zadnými vrátkami, vždy keď si myslíme, že sme ich nadobro vyprevadili hlavným vchodom. Taká je aj otázka o ľudskej prirodzenosti, ktorú si musíme nanovo položiť, ak chceme nášmu politickému mysleniu dať nový základ.

V našich turbulentných časoch sa celý problém radikálne komplikuje. Sú tu napríklad otázky možností genetického inžinierstva, čo znamená aj zasahovania do nášho genómu; aj otázka možností umelej inteligencie. To všetko neruší závažnosť otázky ľudskej prirodzenosti, skôr ju nanovo a radikálne podčiarkuje. No aj keď v tejto chvíli nemáme všetky potrebné odpovede, určité podklady k ich hľadaniu máme. Pokiaľ nimi nepohrdneme.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite