už pred začiatkom protiofenzívy bolo na Západe citeľné formovanie konvenčného uvažovania okolo základnej premisy, tichej akceptácie zamrznutého konfliktu na Ukrajine. Konfliktu, v ktorom bude Rusko naďalej kontrolovať významné územia vrátane Krymu. Konfliktu zamrznutého prakticky navždy.

Na povrchu vyzerá takáto predpoveď dôveryhodne, akurát že absolútne zle chápe prevládajúcu kolektívnu náladu na samotnej Ukrajine. Ukrajina je viac ako kedykoľvek predtým odhodlaná viesť vojnu, až kým aj posledný ruský vojak neopustí jej územie. A, čo je ešte závažnejšie, tvorcovia politík, či už vo Washingtone, alebo v Bruseli, by sa nemali vôbec púšťať do predpovedania budúcnosti. Ich úlohou je formovanie prítomnej reality.

Ak sa k tejto vojne pristupuje ako k nevyhnutne nerozhodnému zápasu síl, oslabuje to politickú argumentáciu pre robustnú pomoc Ukrajine. Kto to robí, zároveň riskuje, že oslabí dôveru na strane Ukrajincov voči Západu. Ak by sa takýto prístup stal reálnou politikou, o nejakých desať rokov od dneška by sa budúca americká administratíva aj vlády európskych krajín zrejme museli škrabať za ušami, kto zapríčinil stratu Ukrajiny.

V očiach Ukrajincov neexistuje iná uskutočniteľná možnosť ako opätovné dobytie celého územia – najmä Krymu a južných regiónov. Okrem humanitárneho imperatívu, ktorý káže oslobodiť Ukrajincov trpiacich pod jarmom Kremľa a obnoviť právne uznané hranice štátu, sú na to aj strategické a vojenské dôvody. Kým Kremeľ nerezignuje na ciele tejto vojny, Krym a juh Ukrajiny mu budú stále slúžiť ako miesto, z ktorého bude útočiť na Ukrajinu.