Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Esej: Nebezpečný svet

.tomáš Zálešák .spoločnosť .spoločnosť

Ȏsmeho mája si pripomíname 78. výročie konca druhej svetovej vojny v Európe. Čo nám zostáva dnes z nádejí na mier a slobodu? A (pri spomienke na Churchillov výrok) vieme, čo máme robiť, aby „cesty budúcnosti zostali voľné“? Správne rozpoznanie lekcií druhej svetovej vojny nemusí byť pri hľadaní odpovede na škodu.

Esej: Nebezpečný svet JOHANNES HÄHLE/WIKIMEDIA COMMONS 22. jún 1941, ZSSR: Nemecké jednotky prekračujú ukrajinské sovietske hranice počas operácie Barbarossa.

pravda, s tými historickými lekciami to nie je až také jednoduché. V ich správnom zhodnotení nám môže brániť viacero prekážok. Po prvé (a v tomto je druhá svetová vojna priam učebnicový príklad): sú tu početné, často hlboko zakorenené ideologické a propagandistické stereotypy. Po druhé: aj tam, kde sa ich s väčším či menším úspechom zbavíme, nemôžeme byť zoči-voči istým veciam nestranní či „hodnotovo neutrálni“. 

A napokon: aj keď história môže byť zdrojom istých poučení, tieto poučenia sú jednako v istom zmysle zašifrované. Z histórie nevyčítame jednoduché a všeobecne platné odpovede na naše problémy. Neposkytne nám pre ich riešenia žiadny manuál.

nevystačíme si s imitáciou

Ani s kopírovaním veľkých rozhodnutí a skutkov veľkých postáv minulosti. Nepomôže nám ani otročenie metaforám, ktoré si z minulosti odvodíme. (Je silným pokušením napr. označiť každý nám nesympatický pokus o zmierlivú diplomaciu za „Mníchov“ alebo každého ašpirujúceho diktátora za nového „Hitlera“; zvodnosť a zavádzanie však idú ruka v ruke.) Príklady dobrých aj zlých činov minulosti môžu inšpirovať alebo varovať. Môžu nám pomáhať pestovať cit pre politickú rozvahu a triezve videnie skutočnosti. Môžu nám poskytnúť podklad pre lepšie porozumenie a kvalifikovanejšie rozhodovanie. Na dnešné otázky však musíme odpovedať my, a v tom nás nikto nenahradí.

„Čím väčšiemu utrpeniu podrobil Stalinov režim svoje vlastné aj cudzie obyvateľstvo, tým väčší obdiv získaval vo svete.“

História druhej svetovej vojny je však pre nás jednako stále dôležitá z viacerých dôvodov. Veľká časť tejto histórie patrí stále v istých ohľadoch k našej súčasnosti. Výsledky druhej svetovej vojny priamo ovplyvňujú povahu dnešného sveta aj s jeho početnými zdrojmi a ohniskami nových, možných aj aktuálnych vojnových konfliktov – od Ukrajiny po Taiwan. Napriek všetkým zmenám, ktorými svet od konca druhej svetovej vojny prešiel, no možno aj vďaka nim, sú jej lekcie doposiaľ nedostatočne kriticky spracované. Pripomeňme si aspoň niektoré z nich, v niekoľkých stručných poznámkach, akiste nie vyčerpávajúcich.

stará a nová skúsenosť

Najskôr k vzdialenejšej minulosti, k tomu, čo platí pre vojny všeobecne, čo je dávno a klasicky opísané. Narážam tu na postrehy, ktorých autorom je Tukydides (cca 460 – 400 pred Kr.). Dejiny peloponézskej vojny nám pripomínajú, aké pohnútky v čase mieru môžu viesť k vojne aj aké krehké sa v stave vojny ukazujú normy civilizovaného správania. Surová nutnosť sebazáchovy diktuje iné správanie než to, ktoré prevláda v čase mieru a prosperity. To, čo sa v čase mieru a prosperity pokladalo za cnosť, sa stáva príznakom naivity, nepraktickej povahy, nedostatočnej životaschopnosti. A naopak: to, čo bolo doposiaľ pokladané za neresť, sa stáva predmetom rešpektu a obdivu. Agresivita, vierolomnosť, intrigánstvo a konšpiračné schopnosti nahrádzajú pravdovravnosť, vernosť, veľkorysosť aj súcit. 

Vojnový stav sa premieta aj do roviny politickej. Vojna medzi štátmi prerastá do občianskych vojen v ich vnútri, do povstaní a prevratov deliacich občiansku spoločnosť v nezmieriteľnom nepriateľstve. Lojalita k bojujúcim frakciám prevládne nad inými zdrojmi náklonnosti a spolupatričnosti aj nad rodinnými vzťahmi. Pomsta za utrpené krivdy plodí ďalšie krivdy v špirálach stupňovaného násilia.

Klasická aj moderná skúsenosť je potiaľto spoločná. Moderná skúsenosť však diferencuje, zviditeľňuje a radikalizuje niektoré javy aj pojmy, ktoré sú v klasickej skúsenosti takpovediac „zabalené“. Už nejde len o boje znesvárených frakcií založených na skupinových záujmoch, osobných väzbách či nereflektovaných vášňach a predsudkoch. Do hry vstupujú nové, dômyselné systémy ideí – ideológie, ktorými možno ospravedlňovať extrémne násilie v podobách predtým nepoznaných alebo málo rozvinutých. 

Vojny, ku ktorých motivácii prispievajú extrémne ideológie, bývajú ničivejšie, krutejšie a ťažšie ukončiteľné než násilné strety vznikajúce z prízemne sebeckých pohnútok. Vedú sa v mene „vyššieho dobra“. K ideológii pristupujú ďalšie faktory: rozvoj modernej vedy a technológií, organizačná zdatnosť, priemyselná výkonnosť, masová mobilizácia. Dostávame tak vzorec spájajúci prvky rozvinutej modernej civilizácie s barbarským despotizmom, moderne osvietenú racionalitu s temným fanatizmom, vysoké ideály s hanebnými zločinmi, organizačné štruktúry vysoko komplexnej modernej spoločnosti zapojené do služby absurdných a kriminálnych cieľov.

Uvedené platí v zodpovedajúcich verziách tak pre Hitlerov nacionálny socializmus, ako aj pre Stalinov komunizmus. Prvá svetová vojna umožnila ich vznik, druhá svetová vojna bola už z podstatnej časti ich dielom. Keď preto uvažujeme o súvislostiach, príčinách a dôsledkoch tejto vojny, nemôžeme sa vyhnúť chúlostivej otázke porovnávania a možnej spoločnej podstaty fašizmu, nacizmu a komunizmu. Isteže, sú tu viditeľné rozdiely. Kým nacizmus a fašizmus apelovali oveľa nepokrytejšie na temné pudy, deliac ľudstvo na nadľudí a podľudí, sovietsky komunizmus sa dovolával pokroku, racionality, radikálneho oslobodenia a rovnosti všetkých ľudí. To mohlo napomáhať jeho príťažlivosti. Určite to však nie je jediný a asi ani hlavný dôvod, prečo sa boľševizmus neskompromitoval tak veľmi ani tak rýchlo ako fašizmus a nacizmus.

prežiť a expandovať

Niet pochýb o tom, že vojna proti nacistickému Nemecku bola spravodlivá. Príbeh protihitlerovskej koalície má však rozmer paradoxu a tragédie. Nacistický režim zahynul silou zbraní; jeho ohavné zločiny ho skompromitovali a dúfajme, že naveky. Stalinov režim však svojím víťazstvom v tej istej vojne získal novú prestíž a druhú šancu, napriek svojim zločinom.

Napadnutie Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. júna 1941 znamenalo porušenie paktu z augusta 1939. Za obdobím, ktoré bolo pre sovietsky režim kompromitujúce a viedlo k jeho medzinárodnej izolácii, urobil nemecký útok náhle hrubú čiaru. ZSSR sa stal spojencom západných demokracií, a to spojencom kľúčovým. Novú prestíž aj moc boľševizmu spečatilo víťazstvo vo vojne, z ktorej sa ZSSR vynoril ako nová superveľmoc. Cena za to bola cca 27 miliónov vlastných ľudí – vojakov aj civilistov. No aj táto zaplatená cena podčiarkla paradox: čím väčšiemu utrpeniu podrobil Stalinov režim svoje vlastné aj cudzie obyvateľstvo, tým väčší obdiv získaval vo svete – ako ten, ktorý vo vojne spomedzi všetkých spojencov priniesol najväčšie obete. Akurát, že režim sám medzi obete nepatril. Obeťami sa stalo nespočetné množstvo ľudí v mene tohto režimu, jeho prežitia a jeho šírenia. Drobný rozdiel, všakže?

Dodnes je rozšírená predstava o tom, že bolo možné postaviť protifašistickú koalíciu v rokoch pred uzavretím nemecko-sovietskeho paktu, keby len nebolo anti-sovietskej paranoje západných mocností a ich spojencov (ako Poľsko). Stalin však evidentne nemal záujem na vytváraní systému „kolektívnej bezpečnosti“ podľa predstáv západných liberálov. Bol presvedčený, že kapitalistické mocnosti hľadajú príležitosť na likvidáciu prvého socialistického štátu na svete. Preto sa snažil využiť každý náznak ich vzájomného rozkolu. Vyzbrojený poučkami marxizmu-leninizmu očakával vypuknutie ďalšej imperialistickej vojny medzi západnými mocnosťami. Do tejto vojny plánoval vstúpiť až po tom, čo budú bojujúce strany dostatočne oslabené. Prvá svetová vojna umožnila boľševikom prevziať moc v Rusku. Druhá mala umožniť nový export ich revolúcie do Európy a sveta po tom, čo pôvodné nádeje zhasli najneskôr v roku 1921 po nezdare vojny proti Poľsku.

Nemecký vpád v júni 1941 mal v prvých troch mesiacoch pre Sovietsky zväz strašné dôsledky. Nie preto, že by ZSSR mal malú armádu, ani preto, že by sa na vojnu nepripravoval, ba ani preto, že by Stalin nemal o pripravovanom útoku dostatočné informácie. Vo všetkých troch bodoch platil opak. Dôvodom bola Stalinova vlastná paranoja, ktorá ho takmer zničila. Za sústreďovaním nemeckých vojsk videl bluf. Očakával nemecké ultimátum, po ktorom by ďalej naťahoval čas. Za varovaniami pred nemeckým útokom zo západných zdrojov videl provokácie s cieľom vtiahnuť ZSSR do vojny proti jeho vlastným záujmom. Stalin sa tak nechal od Hitlera napáliť. Až do zastavenia nemeckého postupu pred bránami Moskvy a sovietskeho protiútoku v decembri 1941 bolo možné očakávať, že ZSSR skolabuje. A predsa...

Po napadnutí bojoval sovietsky režim o prežitie. Po roku 1943 už bojoval za vlastné rozšírenie.

európa a Ázia 

Pomerne veľa sa v Európe hovorilo a písalo o spustení železnej opony; aj o chybách, ktorých sa v tejto súvislosti dopustili či mali dopustiť západní spojenci. Boli tu však oveľa rozsiahlejšie územia Ázie, kde sa bojovalo pred začiatkom aj po konci druhej svetovej vojny v Európe. Japonsko si v tridsiatych rokoch podmanilo rozsiahle oblasti Číny, ktorej celkové vojnové straty sa odhadujú na približne 15 miliónov ľudí. Vodca čínskych nacionalistov Čankajšek sa stal spojencom západu vo vojne proti Japonsku, proti ktorému bojoval roky predtým (v Mandžusku od r. 1931). Na konci vojny kontrolovala jeho vláda odhadom 60 – 80 percent čínskeho územia. Plody víťazstva však nakoniec zožal Mao Ce-tung – s pomocou Stalina, štedro dotovaného z USA na základe aktu o pôžičke a prenájme aj po tom, čo ich pomoc už na vlastné prežitie nepotreboval (odhliadnuc od vyhlásení vlastnej propagandy o tom, že americkú pomoc vlastne nepotreboval nikdy). Čankajškovi zostal Taiwan.

Železná opona v strednej Európe padla v roku 1989. Sovietsky zväz prestal existovať na konci roku 1991. Ale dnešný čínsky režim je – ako mnohí s prekvapením zisťujú – stále komunistický, napriek všetkým reformám, ba možno prežil práve vďaka nim. Čínska ľudová republika sa dnes profiluje ako hlavný súper USA v novej studenej vojne. Taiwan sa práve v týchto chvíľach pripravuje na možnú inváziu z čínskej pevniny. Na Ukrajine zatiaľ pokračuje vojna rozpútaná ruským režimom, ktorého vodca sa nezmieril s rozpadom Sovietskeho zväzu. Dedičstvo druhej svetovej vojny sa nám opäť pripomína. Prízraky nechcú odísť.

nebezpečný svet

Veta „musíme urobiť svet bezpečným pre demokraciu“ pochádza od prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorý ju vyslovil v roku 1917. V tom čase vrcholila prvá svetová vojna. Nech už sa Wilsonovi vyčíta čokoľvek, zmysel jeho vyhlásenia je zrejmý a v čase druhej svetovej vojny dostal novú naliehavosť. Nemenej zrejmé je aj to, že svet je naďalej nebezpečné miesto, v ktorom musia zastupiteľské demokracie čeliť množstvu vonkajších nepriateľov aj svojich vlastných pokušení. Musia budovať vlastnú obranyschopnosť, no zároveň dbať o to, aby toto úsilie neviedlo ku vzdaniu sa kontroly moci v mene efektivity jej výkonu a k strate slobody v mene bezpečnosti. Zdá sa, že sme sa od lekcie druhej svetovej vojny prepracovali k téme princípov slobodného zriadenia. Nie náhodou. Druhá svetová vojna bola pre slobodný svet a jeho inštitúcie extrémne zaťažkávacou skúškou. Kritické spracovanie tejto lekcie je úloha, ktorá sa pre nás dodnes neskončila. Vyslovením priania „urobiť svet bezpečným pre demokraciu“ koniec-koncov priznávame, že svet takým nie je.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite