a to práve, ak patríme k tým moderným ľuďom, ktorí si zakladajú na tom, že na všetko prišli a musia prísť sami a že nejaké báchorky z dávnych dôb im pri tom nepomôžu, ba že sa ich treba čo najrýchlejšie zbaviť, aby sme mohli začať myslieť nezávisle a inteligentne.
Nuž, múdrosť minulosti nám akiste neposkytne manuál na riešenie dnešných konkrétnych otázok. To musíme urobiť my sami, za seba, dnes. Toto bremeno z nás nikto iný nezloží. Myslenie minulosti však môže inšpirovať a pri pozornom štúdiu nastavuje aj kritické zrkadlo našim dnešným, údajne vyššími vedomosťami podkutým riešeniam spomenutého problému. Je preto potrebné mať sa na pozore, aby sa náš záujem o mysliteľov minulosti nezmenil na ich povýšené kádrovanie. (To sa skutočne stáva a niekedy si tento prechod v danej chvíli ani neuvedomíme.) Musíme sa vyvarovať predčasných rozsudkov. Ba musíme sa zmieriť aj s tým, že niektoré otázky zostávajú otvorené – a tak to má aj byť, kým trvá tento nedokonalý svet a v ňom my, nedokonalé a hriešne ľudské bytosti.
Ako je to teda so vzťahom spoločnosti a štátu na strane jednej a neodcudziteľným svedomím jednotlivca na strane druhej? Kde je hranica, na ktorej má jednotlivec právo povedať: tu neposlúcham, tu uplatňujem výhradu svedomia, tu je moja vlastná posvätná nedotknuteľnosť, moja autonómia, moje neodcudziteľné právo?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.