priaznivú skutočnosť, že moju prítomnosť usporiadatelia dnešného stretnutia nepokladali za nevhodnú, možno pripísať jednému nedorozumeniu: keď univerzita pochybuje o vlastnej budúcnosti, keď sa cíti byť ohrozená či bezradná, upína sa k poslednej nádeji: k svojmu povznášajúcemu stredovekému pomenovaniu universitas, ktoré kedysi označovalo každú formu politického spoločenstva uznaného za právny subjekt.

Upína sa teda k ideálu spoločenského a univerzálneho charakteru (latinské „universus“ znamená proces, v ktorom sa všetci premenia v jedno). Vždy by sme sa však mali mať na pozore pred inštitúciou, ktorá trvá na používaní latinčiny a neustále pripomína svoje pradávne korene, dekórum, trofeje či rituály, okázalým jazykom počnúc. Ale to je presne to, čo som práve urobil, keď som vám vnútil tú najbanálnejšiu akademickú rétorickú figúru – captatio benevolentiae.

A predsa rečnícka forma akademického života, so všetkými jej povinnými cvičeniami a rituálnosťou, vrátane mojej prednášky, predstavuje stredovekú tradíciu zaodetú do šatu modernity.