1

20. januára 1787 kráčal básnik Jakob Michael Reinhold Lenz pohorím a potom zišiel dole, do dedinky Waldersbach v steintálskom údolí, k farárovi Oberlinovi. Ako píše o tridsať rokov neskôr Georg Büchner v jednej z najznámejších nemeckých  próz Lenz, šlo sa mu dobre, ľúto mu bolo len to, že nemohol kráčať na hlave, lebo „kto chodí na hlave, má nebo pod sebou ako priepasť“. Od čias, keď si Lenz predstavoval, ako kráča na hlave, nad sebou má zem a pod sebou ako priepasť oblohu, žijeme v modernom prevrátenom svete.

Takmer o sto rokov neskôr, 15. júna 1873, píše časopis Konfessionálna škola, vychádzajúci v Skalici, v článku Slávni pädagogi 18. storočia o veľkom reformátorovi školstva J. F. Oberlinovi, ktorý zaviedol predškolskú výchovu a metódu rozhovoru. Tým sa z pedagogiky stala pedagógia. Termín zaviedol Wilhelm Dilthey a myslel tým živú výchovnú prax v protiklade k pedagogickej teórii. Jeho používanie sa však zatiaľ širšie neujalo, zato však máme množstvo pedagogických teórií.  

Za svojho života som zažil množstvo školských reforiem. Jedna z prvých mala viesť podľa kódexu budovateľa komunizmu do šťastnej budúcnosti a jedna z posledných k tomu, aby boli deti šťastnejšie a pripravenejšie na život.