vždy znova počúvame, v rôznych variáciách a rôznymi slovami, že národ a národný štát sú prekonané starožitnosti, ba že národná hrdosť je nebezpečná pre mier a liberálny poriadok. Vždy znova sa nám však tieto do minulosti odkazované relikty vracajú zadnými vrátkami v rôznych podobách. Ba zdá sa, že národnosť a univerzálne ideály sa pri všetkých svojich hádkach navzájom potrebujú a oddelene príliš veľa neznamenajú.

zbožnosť a národnosť

Aj kresťanské náboženstvo pri všetkom svojom univerzalisticky vznášanom nároku sa vždy znova prejavuje aj ako viera konkrétneho spoločenstva. A národy svoju existenciu vždy znova zvykli ospravedlňovať tým, že sú nositeľmi pravého kresťanstva v jeho najčistejšej, autentickej a neraz exkluzívnej podobe. Idea vyvoleného národa sa multiplikuje, no nemizne, nerozpúšťa sa v anonymite univerzálneho spoločenstva. A nezmazala ju ani moderná sekularizácia.

Tak napríklad národná hrdosť Poliakov alebo Chorvátov je historicky neoddeliteľná od ich katolicizmu, sebavedomie Srbov sa viaže na pravoslávie (a to nie hocijaké, ale práve srbské), Rusko je „svätá Rus“ – vnútri samotného širšie poňatého pravoslávia je ruské pravoslávie, fenomén neprehliadnuteľný vo svojej zvláštnosti, či už k dobrému alebo zlému. 

Luther sa snažil zbaviť všeobecnú cirkev toho, čo chápal ako korumpujúci nános tradície rímskeho „pápežstva“, no zároveň jedným dychom vyzdvihoval cnosti nemeckého národa a jazyka ako unikátneho sprostredkovateľa očisteného, správne pochopeného evanjelia. 

„Náš nacionalista sa neukazuje ako bojachtivý fanatik, skôr ako malý, vypočítavý, pokútny chytrák.“

Anglikánska cirkev vznikla ako národná schizma.