slová ako „autoritárstvo“, „populizmus“, „riadená demokracia“ či „neoboľševizmus“ nestačia. Nepochybne, Putin má v sebe veľa zo sovietskej minulosti, mentality dôstojníka KGB, mafiánskych mravov a gýčovej pakultúry zbohatlíkov, z populizmu, veľkoruského šovinizmu aj tradičných zručností režisérov predstavení s potemkinovskými kulisami. Všetko toto patrí k dnešným súpisom ruského dedičstva a Putin na to všetko nadväzuje. Nepredstavuje však jednoducho lineárne pokračovanie žiadneho z nich. Ak by to tak bolo, jeho profil aj ambície by boli ľahšie čitateľné a šance na úspech podstatne menšie.

námietky a anomálie  

V ilustrujúcej parafráze sa tu odvolám na Françoise Thomovú, ktorej sa v znalostiach ruských reálií sotva niekto z dnes prestížnych západných politológov vyrovná. Autorka podotýka (v odseku z knihy Comprendre le poutinisme, (Porozumieť putinizmu), že pokusy o definíciu podstaty putinovského systému narážajú vždy na nejaké nezodpovedané námietky: Ak má ísť napríklad o „autoritárstvo“ kamuflované kulisami demokracie, ako doň zapadajú pozorovateľné limity moci Kremľa? 

Ak máme do činenia s prostým pokračovaním podôb ruskej autokracie známej z histórie, ako do nej zaradíme všadeprítomné okázalé sovietske prvky? Ak máme do činenia s vládou mafiánskej oligarchie, ktorej ide len o obohacovanie, ako vyložíme geopolitické ambície moskovskej elity? Ak máme v putinizme vidieť „postmoderný fašizmus“ alebo „mäkký“ totalitarizmus, chýba tu jasne štruktúrovaná ideológia a dôsledný záznam vykonávaných represií.