Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štedrý večer Daniela Pastirčáka: Chcem, aby si bol

.daniel Pastirčák .spoločnosť

Milovaní milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje nepoznal Boha, lebo Boh je láska.

Štedrý večer Daniela Pastirčáka: Chcem, aby si bol

chcel by som vám Vianoce predložiť ako otázku. Akú otázku? Pre vieru kresťana sú Vianoce znamením nádeje: vianočný Boh prišiel pre všetkých. Dá sa tomu veriť? Naozaj prišiel pre všetkých? Prišiel aj pre bezdomovcov, pre cudzincov, pre imigrantov, i pre starých ľudí na sklonku života. Videli ste fotografie z Jemenu, Malawi či z Haity? I v tejto chvíli  tam umierajú na kosť vychudnuté deti. Ich mamičky sa na to iba bezmocne pozerajú, lebo nemajú jedlo, ktorými by svojim deťom zachránili holý život. Kde je Boh? Prečo neprichádza? 

Ešte že nesneží a nemrzne. Takmer každé Vianoce v Bratislave zamrznú nejakí bezdomovci. Kde je Boh? Prečo neprichádza? Koľko rodín, žien i detí, je dnes večer na úteku z vojnou rozvráteného domova. Budú spať v stanoch kdesi na hraniciach Poľska. Emigrovali do cudziny ako Jozef, Mária a Ježiš, aby si zachránili život. V tých cudzích krajinách sa čoraz častejšie stretávajú iba so zabuchnutými dverami, s nedôverou a nepriateľstvom. Kde je Boh? Prečo neprichádza? 

Skúste niekedy navštíviť domov seniorov. Na Vianoce tam majú i oni vyzdobený stromček. Sedia pri ňom vo veľkej hale s jedným televízorom. Ticho tu sedia staručké babky, staručkí dedkovia. Nepozerajú na televízor. Smutnými očami hľadia kamsi do diaľky, na miznúce tiene života, ktorý sa im minul. Aký bude ich štedrý večer. Odchovali svoje deti, i vnúčatá, zostarli, zoslabli, už pre nikoho nie sú potrební. Spomenie si na nich niekto? Aspoň jeden jediný človek? Alebo zastanú ponorení do čierneho smútku svojej samoty, kým si ich odtiaľ navždy nevezme smrť? Kde je Boh? Opustil ich? Prečo neprichádza? 

Kde si Bože? Ako k nám prichádzaš? Boh je láska. Učil nás apoštol Ján: ak sa milujeme navzájom, Boh zostáva v nás a my v ňom. Inak medzi nás Boh neprichádza iba takto: ako láska. Kristus sa za nás modlil týmito slovami: Otče daj, aby láska ktorou si ma miloval bola v nich a ja aby som bol v nich.  Boh sa nám zjavuje v láske, ktorou milujeme Krista? Ako ťa máme milovať Kriste? Kristus nám na tú otázku už dávno odpovedal: bol som hladný, dali ste mi jesť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a zaodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

„Osamelých ľudí sa Boh ujíma cez náš záujem, našu iniciatívu, našu blízkosť.  Iba takto, nie inak je Boh medzi nami. “

Boh je láska, prichádza tam kde sa milujeme. Milovať, znamená - chcem aby si bol. Učil nás svätý Augustín. Ako ste na tom? Máte aspoň jedného človeka, ktorý chce aby ste boli? Aké je to byť človekom, ktorého nik nechce? Taký človek akoby ani neexistoval, je  uvrhnutý do chladu a tmy nepreniknuteľnej samoty. Naozaj osamelý je človek na ktorého nik nemyslí. Nemá nikoho, kto by mu povedal – chcem aby si bol. 

Ale Boh predsa myslí na každého človeka, povedia zbožní. Boh miluje každého,  prichádza ku každému...Sú však tisíce, čo tisíce, milióny takých, ktorí to ani netušia, necítia sa byť milovaní, neveria, že Boh na nich myslí, že k nim prichádza. Naopak sú si istí, že ich každý opustil. Boh je láska. Ako sa to taký človek dozvie? Ako to pocíti? Možno nás to zaskočí, no je to tak: Boh myslí na tých osamelých zabudnutých ľudí cez tvoju a moju myseľ, prichádza k nim našimi nohami, objíma ich našimi rukami. Boh ľuďom svoju lásku vyznáva cez naše ústa. Osamelých ľudí sa Boh ujíma cez náš záujem, našu iniciatívu, našu blízkosť.  Iba takto, nie inak je Boh medzi nami. Ak chceme, aby Boh bol v nás a my, aby sme boli v ňom, naplňme naše srdce záujmom o druhého človeka. Uveďme do nášho srdca tých, na ktorých nik nemyslí. Urobme si s nimi ozajstné Vianoce. Dajme si ozajstné dary. Staňme sa darom pre človeka, ktorý nemá nikoho. 

Na Vianoce si vždy spomeniem na Dievčatko so zápalkami. Tú rozprávku od Hansa Christiana Andersena poznáte. Sú Vianoce, rodičia a ich deti sú v slávnostne vyzdobenej vyhriatej izbe a hodujú  za stolom. Iba to dievčatko je vonku na ulici v mraze a fujavici. Nepredalo ani jeden zväzoček zápaliek. Bojí sa vrátiť domov, kde ju čaká iba preborená strecha, chudoba a nešťastní nahnevaní rodičia. Schúli sa k múru jedného z tých bohatých domov. Zapaľuje zápalky aby sa ohrialo. Keď zapáli posledný zväzok, zjaví sa mu stará mama čo pred rokmi umrela. Vezme si dievčatko do náručia a stúpajú k oblohe, do radosti večných Vianoc. Ráno nájdu ľudia dievčatko zmrznuté pri studenom múre, s posledným vyhoreným zväzkom zápaliek v ruke.

Keby som kráčal v ten večer ulicou onoho mesta, všimol by som si azda dievčatko schúlené v rohu medzi dvoma domami? Hlavu by som mal plnú príprav, ponáhľal by som sa k tým mojim. Okolo tej, ktorá nemá žiadnych svojich, by som možno prešiel, ani by som ju nezbadal. Viem si vôbec predstaviť osamelosť ľudí, ktorí nikomu nechýbajú? Sú neviditeľní, nik na nich nemyslí, nik ich nehľadá. Za múrmi domov, medzi ktorými sa neviditeľné dievčatko chúli, sa veselí rodina pri jedle a darčekoch. Nemyslia na to, že teplé múry sú z druhej strany studené. Netušia, že z druhej strany sa k tomu múru túli premrznuté dievčatko. Zapaľuje zápalku – svetielko zaplápolá, akoby volalo - tu som. Nevidíte ma, nechýbam vám, som človek ako vy, no nemám nikoho. Dom má múry, ktoré nás chránia. No tie múry nás i rozdeľujú. Vnútri sú múry zaliate zlatistým svetlom, no z vonku tie isté múry na ulicu vrhajú studené tiene. Tma múrov vylučuje tých, čo do nášho domu nepatria. Môžeme mať veľký krásny dom, no ten dom nemusí byť domovom. Môžeme v ňom žiť odcudzený jeden druhému. Domovom nie je dom, v ktorom bývame, domovom je láska, v ktorej jeden druhého prijímame a jeden druhému sa dávame. Môžeme sedieť spolu za vianočným stolom, no nebyť naozaj spolu. Uprostred tepla a dostatku, môžeme byť rozdelení ľahostajnosťou, pýchou, egoizmom, závisťou, skrytými ranami, ktoré sme si počas roka navzájom uštedrili. Nuž sú ľudia a nie je ich málo, ktorí majú dom no domov nemajú. 

„Milovať neznamená hodiť zlatý toliar bedárovi  do klobúka a potom kráčať ďalej. Láska znamená zostať, prijať neprijatého – chcem aby si bol.“

Aké zvláštne, dievčatko je vo Vianočný večer osamelé, nikým nevidené, rovnako ako Boh, ktorý sa vo vianočnú noc narodil. Taký je Boh dodnes medzi nami - neviditeľný – nik ho nevidí, nikto si ho nevšíma, nikomu nechýba, každý je uzavretý v múroch svojej dôležitosti a malicherných záujmov.  Ján o narodení Boha v Ježišovi napísal: svet ním vznikol, ale svet ho nepoznal. Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho nepriali. No tým, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal právo stať sa deťmi Božími: tí sa nenarodili ani z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha. Vianočné dieťa vyrastie v muža. Ježiš bude chodiť po mestečkách a dedinách a ujímať sa tých, čo sú zo spoločnosti vylúčení. Stane sa priateľom úbožiakov, malomocných, chudobných, priateľom hriešnikov, teda tých ktorými slušní a zbožní pohŕdajú. Nebude mať dom, nebude mať na svete žiadne miesto, kam by sa uchýlil. Neúnavne bude volať ľudí z ich sebeckej uzavretosti k láske. Urobí pri tom mnoho odvážnych činov, povie slová, ktoré pobúria náboženské autority. Ich hnev rastie, schyľuje sa k najhoršiemu. Večer, pár hodím pred tým, ako prídu žoldnieri, aby Ježiša zatkli, svojím učeníkom povie tajomné slová: Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. Kam ide? Ježiš ide cestou opustenosti. Je opustený so všetkými opustenými. Opustí ho dav, ktorí ho doteraz oslavoval a chcel ho vyhlásiť za kráľa. Opustia ho i jeho najbližší. Učeníci sa v strachu rozpŕchnu. Judáš ho zradí, Peter ho zaprie. Pribijú ho na kríž, umiera, zostupuje do hlbín poslednej opustenosti: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil. Volá. Čo sa to deje: Boh je opustený Bohom? Aké miesto nám ide pripraviť? V tej svojej opustenosti pripravil Boh domov pre našu opustenosť. Boh má svoj domov v človeku a človek má domov v Bohu. Boh je nevidený a osamelý medzi nami, možno preto svoj domov v nás nachádza tam, kde sami poznáme svoju samotu a opustenosť. Boh je všade, niet miesta ani času kde by nebol, a tak i človek, ktorý má domov v Bohu, má domov na každom mieste a v každom čase. Tým domovom je večnosť jeho Lásky. Tá je s nami i tu v tejto chvíli. Neviditeľný domov ktorý nám nik nemôže vziať. 

Tak vidíme dievčatko v novoročné ráno. Ľudia vyjdú zo svojich domov, vidia zamrznuté dievčatko. Dievča má na tvári úsmev, ktorému nerozumejú. Videlo krásu, ktorú oni nevideli, objala ju dobrota, ktorú nepocítili, odišlo do sláv, o ktorej nič nevedia. Nad domami, ktoré vrhajú do ulice studené prísne tiene sa rozprestiera domov večnej lásky. Lásky Boha, ktorý je v uliciach mesta neviditeľný a nepoznaný. Prajem vám i sebe, aby nám Boh Vianoc otvoril oči pre ten neviditeľný domov a v tom domove, aby sme sa navzájom prijali a stávali sa jeden druhému domovom. 

Skúsme chvíľu premýšľať: spomeňte si kde v našom okolí je človek, ktorý nemá nikoho. Nik na neho nemyslí, nik nechce aby bol...Máte to? 

Nuž nájdite v sebe odvahu, byť pre neho, tým človekom čo na neho myslí: zmeňte jeho údel. Obráťte k nemu pozornosť svojej mysle. Premýšľajte - čo by som mohol urobiť, aby som mu presvedčivým spôsobom prejavil lásku. Ako by som ho mohol uistiť: teším sa, že si! Chcem aby si bol. Prijmime toho človeka do svojho života, venujte mu čas, pozorný pohľad, úsmev, a urobme všetko potrebné pre to, aby vedel, že je tu niekto kto chce, aby bol.  

To je azda jediná odpoveď, ktorú môžeme dať tej znepokojujúcej otázke Vianoc: prijať do svojho srdca aspoň jedného osamelého človeka. Prejaviť mu lásku. Takto v nás budú po celý rok prítomné Vianoce. Boh bude v nás my budeme v ňom.  Ale pozor. Pustiť Boha do vnútra je nebezpečné a riskantné podujatie – chce to odvahu. Tam kde vstúpi Boh, vstúpi i ozajstná láska. Ozajstná láska, je verná, a verná láska už nikdy neodíde. Ak do nášho srdca vstúpi Boh, už nikdy z neho neodíde. Láska totiž nikdy nekončí. Milovať neznamená hodiť zlatý toliar bedárovi  do klobúka a potom kráčať ďalej. Láska znamená zostať, prijať neprijatého – chcem aby si bol. Ak ho budeš milovať naozaj, už nikdy ten človek z tvojej mysle neodíde – Boh mu cez prejavy tvojej lásky vždy znova a znova po celý život bude hovoriť – chcem aby si bol. 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite