núdzový stav môže odbúrať časť toho, čo nás inokedy nadmieru zamestnáva. Núti nás v istých ohľadoch vracať sa k podstate. Možno vďaka tomu aspoň do istej miery unikneme na sviatkoch sa priživujúcemu gýču, falošnej citovej okázalosti i tomu druhu komercie, pre ktorú je dobrý každý zlý vkus, ak zarába.

Beztak nás obťažujú iné strašidlá. Častejšie než v minulosti počúvame z rôznych končín úvahy o tom, že Vianoce by mali prestať byť oficiálnym sviatkom, pretože ide o sviatok náboženský a kresťanský, a teda by sa mohol dotýkať citov tých, ktorí sú inej, prípadne žiadnej viery. Podobné sviatky by teda mali byť prinajmenšom – tak ako všetko „náboženské“ striktne vykázané do súkromia (pravda, spôsoby stanovenia spoľahlivo nepriedušných hraníc, v ktorých žiadne súkromie nepresiakne do vonkajšieho sveta, sa vždy v detailoch ukazujú ako nedoriešené).

povedal niekto „sekularizácia“?

Pamätám si z vysokej školy za starého režimu jedno seminárové sedenie v rámci vtedy povinného kurzu „vedeckého ateizmu“. Vedúci docent v reakcii na akúsi poznámku študentom vysvetlil (s majestátnym plurálom prvej osoby), že proti sviatkom ako Vianoce či Veľká noc dnes nič nemáme, ale snažíme sa „zachovať ich svetský charakter“. Slovo „zachovať“ je tu hodné pozornosti. Mohlo navodzovať predstavu, že podobné sviatky boli „svetské“ odjakživa, len keby sa do nich vždy znova nejaké temné sily nepokúšali prepašovať svoju náboženskú symboliku.