spomínate si na vaše prvé stretnutie s Magorom?

Jeho meno som poznal už od konca 80. rokov, keď som chodil na undergroundové koncerty, kde bol prítomný, ale nie osobne. Často sa tam o ňom hovorilo, ľudia sa na neho odvolávali alebo sa podpisovali protestné petície za jeho prepustenie, pretože v tom čase bol v base. Osobne som ho nepoznal a ani som nevedel, ako vyzerá. Dokonca som nepoznal nikoho, kto by ho osobne poznal. Po revolúcii mi zmizol v obzore, v tom čase žil neusporiadaný punkový život. Keď som v roku 1994 nastúpil do Respektu, začal som ho tam stretávať. Mal tam kamarátov, od ktorých si chodil požičiavať peniaze. Vtedy som nepociťoval túžbu sa s ním zoznámiť, no keďže bol mojím vzorom z mladosti, rád som ho videl. Keď mal šesťdesiat, robil som s ním rozhovor, no väčšinou šlo o náhodné stretnutia. 

v akom rozpoložení ste ho zažili? Mal dve polohy. Dokázal byť vnímavý, pozorný a citlivý, ale prišiel zlom, opil sa a premenil na zúrivé zviera.

Tiež mám tú skúsenosť. Takto som ho videl na koncertoch v Bunkri. Keď bol opitý alebo nepríjemný, človek sa mu snažil radšej vyhnúť.  Bohužiaľ, nikdy som nebol na jeho akciách na jeho chalupe na Vysočine. Vídal som ho občas a v rôznych polohách. Mal bipolárnu poruchu a nálady sa u neho striedali. Raz bol v eufórii a potom vo veľkej depresii. 

je zaujímavé, že aj keď ste k nemu nemali osobne blízko, napísali ste o ňom veľmi zaujímavú knihu.

Bolo to preto, že to bol môj vzor. Pre mňa bol dôležitejší ako Havel. Rozumel som tomu, o čo sa snažil a v čom bol jeho prínos. Jeho osud bol veľmi zaujímavý, podobne ako undergroundová komunita, ktorú okolo seba zhromaždil. Umelecky a ľudsky. Mal za sebou príbeh človeka, ktorý zmenil Česko a zároveň to bol niekto, kto ovplyvnil aj mňa.

prečo bol pre vás zaujímavejší ako Havel?

Pre mňa a iných nonkonformných ľudí bola dôležitá hudba. Mal som 20 rokov, nemal som žiaden voľný prístup k slobodnému umeniu. Pochádzam z malého mesta v južných Čechách,  v devätnástich rokoch som prišiel do Prahy, kde som zistil, že je tu skupina ľudí, ktorá aj za cenu osobného rizika a konfliktu s políciou sa snaží vytvárať slobodné umenie a že to ide za istých okolností a s istou mierou rizika. Je tu človek, ktorý to vie definovať a vysvetliť. Vie povedať, v čom je to riziko dobré a prečo sa tak oplatí žiť. Magor hovoril, že ak má byť umenie kvalitné, musí byť slobodné. A keď nie je slobodné, radšej ho netreba ani robiť. V tom čase som chodil na vysokú školu, nebol som priamo v undergrounde, skôr som žil v oboch svetoch. Po víkendoch sme unikali na chaty a žili svojím spôsobom života. Dospel som k názoru, že Jirous mal na tom obrovskú zásluhu. Nechcem povedať, že to všetko bolo vďaka nemu, scéna 80. rokov sa rozvíjala už nezávisle od jeho osoby, ale všetci sa na neho odvolávali a považovali ho za dôležitého človeka. Začal som sa o neho viac zaujímať a zaznamenávať jeho príbeh.