v Aténach sa Pavol rozčuľoval, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu. Preto sa v synagóge rozprával so Židmi a na námestí hovoril s okoloidúcimi. Do rozhovoru sa s ním púšťali aj filozofi – epikurejci a stoici. Jedni sa pýtali: „Čo to chce ten táraj povedať?“ Iní hovorili: „Zdá sa, že hlása cudzie božstvá.“ To preto, lebo zvestoval Ježiša a zmŕtvychvstanie. Tak ho vzali a odviedli na Areopág... – zaznamenal Lukáš vo svojej druhej knihe, ktorú tradícia nazvala Skutky. Potom Lukáš uvádza zhrnutie Pavlovej reči a my celý príbeh prečítame za dve minúty. N.T. Wright však odhaduje, že tam Pavol rečnil aj dve hodiny. Je to obľúbený text teológie „prirodzeného zjavenia“ Boha v prírode a histórii. Pre iných je zas inšpiráciou o tom, ako komunikovať evanjelium v dnešnom postkresťanskom (pohanskom) svete. Tom Wright však upozorňuje, že aténsky Areopág nebol diskusným fórom. Diskusia v uliciach sa skončila a Pavol sa musí hájiť na najvyššom aténskom súde. Jeho členovia dobre poznajú Aischylovu divadelnú hru, v ktorej zakladajúcemu zhromaždeniu Areopágu predsedá boh Apolón a vysvetľuje logiku trestu smrti za zločin vraždy: keď ľudia zomrú a ich krv vypije zem, nieto vzkriesenia! A tiež si pamätajú precedens procesu so Sokratom, ktorého tento súd pred 400 rokmi odsúdil za hlásanie cudzích božstiev. Pavol sa v Aténach ocitol na tenkom ľade.  

 

Málokto by začal výklad myslenia sv. Pavla príbehom zo sedemnástej kapitoly Skutkov. Ale práve to je namieste. Pavol v Aténach netestoval argumenty „prírodnej teológie“, ale obhajoval sa na súde. Celá jeho reč na Areopágu je židovská –  silný dôraz na Jedného Boha ako stvoriteľa všetkého, nárok intelektuálnej prevahy a posúdenia, v čom má tá či oná filozofia pravdu a prečo nevystihuje celkový obraz. Len židovské myslenie tej doby hovorilo o absolútnej transcendentnosti a zároveň o dôvernej osobnej prítomnosti Jedného Boha. Takto vystrojený Pavol sa dokáže pozerať na aténske nápisy, monumentálne chrámy, filozofické rozpravy a poetické mýty bez toho, aby ho vyviedli z miery. Toto je Žid Pavol vo svojej vrcholnej forme.

V Pavlovi sa stretli verný Žid, rímsky svetoobčan a grécky mysliteľ. Pavol sa nevzdal svojho židovstva a nezačal myslieť úplne inak. Ako lojálny Žid vnímal všetku pravdu ako Božiu pravdu. Preto mohol považovať grécke pozorovania a debaty o svete ako pozorovanie Božieho sveta a všetky debaty ako skúmanie jeho zmyslu. Jazyk a myšlienky, typické pre grécke myslenie, sú mu dôverne známe. Pavol tak vystupuje ako ten, čo má navrch, a vraví, že modlárstvo a nepravdivé myšlienky, ktoré stelesňuje, sú prekrútením pravdy.