spätný optimizmus nemusí byť prejavom sentimentality. A nie je to len prirodzená schopnosť duše potláčať v spomienkach bolesť a smútok. Všetko nevysvetľuje ani skutočnosť, že sme boli o nejaké roky mladší a mali viac odvahy (či naivity) hľadieť do budúcnosti. Ani to, že čase detských chorôb našej demokracie bolo ešte s menšími problémami než dnes možné ukázať „ponad kopčeky“ na Západ a jeho existujúce, hoci nedokonalé vzory.

Je v tom aj to, že pri pohľade späť vidíme svet, ktorý sa nám napriek svojim temným stránkam stal dôverne známym. Mentálne sme sa v ňom zabývali. Zdá sa čitateľnejší než dnešná situácia, ktorú sa len učíme chápať a vyrovnávať sa s ňou. Na minulosť možno ukázať ako na niečo dané. Môžeme síce viesť vášnivé spory o jej interpretáciu, no len preto, že je to naša spoločná minulosť. To je aj zmyslom porekadla, že „po bitke je každý generálom“, aj dôvodom, prečo sa skutočným generálom zvykne vyčítať, že „plánujú minulé vojny“.